Vodné športy

7.10.2024, pondelok

Z Apatinu sme vyrazili okolo siedmej ráno. Bolo jasno, ale chladno a nad Dunajom sa vznášali chuchvalce hmly. Ale viditeľnosť to neovplyvnilo. Museli sme byť dosť naobliekaní, lebo aj keď svietilo slnko, teplo to nebolo. Cez deň sa postupne oteplilo a po druhej hodine sme už boli iba v tričku. Vlado, len čo začalo teplo, natrel ľavú bočnú časť paluby olejom na teakové

drevo. Opustili sme hranicu s Chorvátskom a už sme sa plavili iba Srbskom. Zakotvili sme okolo pol štvrtej hneď za cípom konca ostrova Velika Ada. Parádna divočina, všade naokolo klídek. Dnes sme preplávali 137 km???. Na večeru sme mali špagety v Bolonskou omáčkou, lunchmeatom, cibuľou, cesnakom a parmezánom. Aká to len bola dobrota. Navarili sme toho poriadne veľa, dosť toho zostalo aj na raňajky. Večer klasika, internet bol slabý, tak sme robili každý niečo iné, Vlado telefonoval veľmi dlho s Mirom Belicom, samozrejme o jachtingu a čo treba mať na vlastnej plachetnici. Dosť som sa poučil. Noc bola veľmi teplá, dvakrát som bol cikať a teplo, hviezdičky na oblohe a vysvietená dedina oproti, ktorú cez deň nebolo skoro ani vidno. Takže nakoniec to nebola divočina bez civilizácie, ale aj tak nádhera.

GPS poloha kotviska (45°13'56.4"N 19°33'25.4"E).

8.10.2024,  utorok

Z kotviska sme zase vyrazili skoro ráno pred siedmou, lebo sme mali na dnes poriadne sústo kilometrov.  Už od rána bolo teplo, takže sme boli oblečení už naľahšie, iba s mikinami. Postupne sme prešli Novi Sad. Tie mestá v Srbsku sú z vody o ničom, asi majú centrá ďalej od vody, nie ako Budapešť. Len, čo začalo slniečko hriať, Vlado donatieral palubu olejom na teakové drevo. Hneď na to sme míňali dedinku Surduk, kde sa nakrúcal film Emira Kusturicu Beli mačor, crna mačka (Biely kocúr, čierna mačka). Fotil som pozdĺž celej dediny, trošku pred, aj trošku po nej, ale to miesto som nevedel identifikovať. Hádam doma to nejako zistím. Super film, pozrite si ho. Beogradom pre prechádzali cca 15 km, ale ako som už spomínal, nič moc z rieky. Nepochybujem, že je to krásne mesto, ale asi nie pri Dunaji. Po Beograde sa rieka rozdeľuje na hlavný tok, pravé rameno a Malu vodu. Dalo sa ísť všetkými tromi, ale neriskovali sme a išli sme hlavným tokom. Na ňom boli desiatky zakotvených lodí (nepreháňam), z toho niektoré aj v plavebnej dráhe. Bol problém určiť, ktorá kotví a ktorá sa rúti oproti nám. Jedna bulharská sa rútila, obišli sme ju po nesprávnej strane, ale nakoľko voda ešte neklesla po povodniach, hĺbka bola dostatočná. O 17:00 sme zakotvili na konci ramena Male vode. Dnes sme preplávali 137 km. Prúd je tu trošku silnejší ako v predchádzajúcich kotviskách, asi 2 km/hod., ale kotva drží perfektne. Zatiaľ sme sa na kotviskách vôbec nepohli. V tom bahne a piesku drží perfektne. O 100 metrov ďalej dole prúdom zakotvila dvojica rybárov na malilinkom člnku a boli priviazaní o stromy na brehu. Ale ani sme o nich nevedeli a ani sme ich nepočuli. Na večeru spravil Vlado fazuľovú polievku. Vonku je veľmi teplo, hádam to vydrží. Večer klasika a o okolo 22:00 ideme spať. Máme tu slabý, skoro nulový signál, takže kašleme na internet, Vlado si pozerá filmy, ja si píšem tieto zážitky a dal som si dva deci vína. Červeného, samozrejme. Zajtra nás príde navštíviť Ľubo Šoltís s nejakým jeho kamarátom, ktorého ešte nepoznáme a budú s nami do nedele.

GPS poloha kotviska (44°48'16.8"N 20°37'44.4"E).

9.10.2024, streda

Ráno nás privítala „zakaboněná“ obloha aj s dažďom. Pred nami bolo nejakých 86 kilometrov, tak sme sa ani neponáhľali. Vyrazili sme okolo ôsmej. Vyťahovanie kotvy bez vrátku a vinšňe len rukami mi dalo poriadne zabrať. Rutinne sme sa zaradili do plavebnej dráhy a plavili sa dole prúdom. Dnes bolo tých lodí trošku viac, ale naozaj iba trošku. Zrazu sa prebudil silný vietor, ktorý rozohnal oblaky, prestalo pršať, ale zdvihli sa vlnky. Síce malé, do 20 cm, aj to preháňam, ale zase boli špliechavé. Dostával som do tváre také menšie sprchy. Určite menej ako dážď. Až teraz som si všimol, že Dunaj je naozaj veľtok. Minimálne dvakrát tak široký ako v Bratislave, skôr trojnásobne a v niektorých úsekoch hádam aj štvornásobne. Plavebná dráha sa intuitívne už ťažšie hľadá, lebo je veľmi široká a už neplatí, že vedie po vonkajších oblúkoch. Párkrát viedla aj po vnútorných, čo na hornom toku znamenajú často plytčiny. Našťastie, digitálne mapy nás presne viedli po čiare, po strede plavebnej dráhy. Po pár hodinkách sme si na raňajky dali bundáš keňér (chlieb vo vajci) a dojedli sme polievku zo včera. O desiatej nám volal Ľubo, že vyráža, nech nevaríme, že donesie hotové jedlo, myslím, že kolená. Náš rýchly prepočet hovorí, že večeru si variť budeme a Ľubo bude rád, keď príde pred polnocou. Pozeral som sa na Dunaj a nevedel som určiť, kade bude tiecť. Najprv som si myslel, že zatočí doprava, ale tam sa mi to nezdalo, lebo tam boli kopce. Doľava to dlho vyzeralo nádejne, aj keď som stále nevidel kadiaľ. A nakoniec , keď sme prišli bližšie, naozaj sa to zatočilo doprava medzi kopce, Dunaj sa zúžil na cca dvojnásobok v Bratislave, ale prehĺbil sa až na 20 metrov. Nádherná scenéria medzi kopcami. Hneď za nimi to už zase pokračovalo ako doteraz. Až v maríne som si uvedomil, že náprotivný breh je už Rumunsko a na tom úseku pred tými kopcami začalo Rumunsko. Vyhli sme sa dvom bagrom v plavebnej dráhe a rýchlo sme sa priblížili k maríne Srebrno Jezero pred mestom Veliko Gradište. Pekná marínka s plytkým vstupom, ale keďže je stále veľká voda po povodniach, bezpečne sme do nej vošli. Priviazali sme sa, zaplatili za dve noci a dostali sme token na otváranie bránky do maríny. Išli sme si niečo kúpiť, ale nič nemali, tak sme si povedali, že si navaríme z toho, čo je na lodi. Bolo to také rizoto so slaninou a cibuľou. Medzitým volal Ľubo, že je na srbskej hranici a je tam dlhý rad. Pred chvíľkou, už za tmy nám volal, že predpokladaný čas príchodu je 23:30. Dobre, že sme sa nespoľahli na jeho pečené kolená. Keďže na lodi je málo miesta, vybavili sme mu ubytovanie hneď za bránou maríny. Teraz máme už tú tradičnú večernú pohodu, obaja niečo páchame na notebookoch, ja píšem tento blog. Už len čakáme na Ľubov príchod. Zajtra tu plánujeme zostať. Dočerpáme PHM a prevezmeme potraviny z domu. Tešíme sa na bryndzu, spravíme si bryndzové halušky. Ešte nevieme, čo budeme robiť, asi pôjdeme autom na nejaký výlet, aj to nevieme kam? Nakoniec prišiel Ľubo o štvrť na dvanásť a ani sa neukázal na lodi, hneď išiel do penziónu Tália spať. Na maďarsko-srbskej hranici strávil tri hodiny a problémy robili Maďari. Zlatá Európska únia a Schengen.

GPS poloha maríny (44.766309, 21.481243).

10.10.2024, štvrtok

Dnes sme sa zobudili neskoršie, konečne sa mi dobre spalo bez nočného cikania. Vlado išiel zobudiť Ľuba a priviezť ho na loď. Na raňajky sme mali pôvodne plánovanú večeru, čiže pečené kolená s chlebom, horčicou, uhorkami, baraními rohmi a inými pochutinami. Vlado s Ľubom sa vybrali na bicyklovú túru okolo Srebrneho jezera. Po dvoch hodinách sa vrátili a Ľubo vymyslel, že my dvaja pôjdeme zaniesť auto 22 km ďalej a bicyklami sa vrátime. Nádherná cyklocesta popri Dunaji, ale celkom som sa pri tom aj spotil. Ešte pred cestou sme boli v meste kúpiť zemiaky a paradajky na večeru. Po návrate som si konečne dal po troch dňoch sprchu a umyl som si vlasy. Zase som človek. S tou hygienou je to na lodi dosť ťažké. Teplá voda žiadna, mini umývadielko v kuchynke slúži aj na hygienu, umytie zubov a podobne. Umytie nôh jedine vo vedierku vodou z Dunaja. Zvyšok tela sorry. Ale dá sa to vydržať. Vlado už aj počas plavby pral svoju bielizeň v dunajskej vode a rozplýval sa nad tým, ako to krásne voňalo. Večer sme si spravili zase tie rebierka, k tomu varené zemiaky a všetky tie pochutinky k tomu. Ešte sme trošku pokecali a Ľubo sa vybral do svojej izbietky v penzióne. Ešte nevieme, či zajtra niekam pôjdeme, lebo má od šiestej do dvanástej pršať a to dosť silno. Plán je odplávať o deviatej a prísť na nejaké kotvisko na dosah auta bicyklami. Maríny chvíľku nie sú žiadne. Už sa desíme nafukovania dinghy a prevozu oboch bicyklov na breh. Jeden je ľahký Vladov a druhý je ťažký elektrobicykel Ľubov. Už dávanie bicyklov z móla na loď bolo dosť zaujímavé. Dáme to! Už tu máme zase klasiku, Vlado pozerá filmy, ja píšem toto.

11.10.2024, piatok

V noci trošku pršalo, ráno tiež, ale nakoniec prestalo. S Vladom sme išli ešte niečo nakúpiť, viac, ako polovicu nemali, ale vydržíme bez toho. Po nákupe sme ešte zašli za Ľubom do penziónu, chalani si dali kávičku, ja vruču čokoladu a vybrali sme sa na loď o pol jedenástej. Hneď sme sa odviazali a vyšli na Dunaj. Opúšťame veľmi pekné miesto. Čaká nás 72 km. Asi 18 km sme sa plavili širokým korytom Dunaja. Spravili sme si raňajky, chalani sa najedli a bol som na rade ja. Odovzdal som kormidlo Ľubovi aj s inštrukciami, kde sa má držať. O chvíľu počujem Ľuba, ako sa pýta Vlada, že pres sebou má konáre, že čo má robiť? Vlado vyšiel von a začal kričať, okamžite zatoč doľava, do toho sa ozývalo pípanie hĺbkomera, že máme pod kýlom menej ako meter. Bolo to 0,7 metra. Za veľkého nadávania sme sa pomaly plavili plytčinou, ktorá je za normálneho stavu vody ostrovom, späť do plavebnej dráhy. No, bolo to o chlp, ak by sme uviazli, nikto nás odtiaľ nevytiahne. Museli by sme počkať do ďalšej storočnej povodne, čiže asi 10 rokov. Ale žijeme a ideme ďalej. Dunaj sa zase vlial medzi vysoké kopce, zúžil sa na šírku možno aj menej ako v Bratislave. Na začiatku stála pekná pevnosť. Pustil sa dážď, ale celkom slabý. Trval dve hodiny. Keď sa rieka prudko zúži a nezrýchli sa tok, znamená to, po prvé, že sa blížime k vodopádu alebo k perejám, čo, našťastie nie je prípad Dunaja, alebo po druhé, že sa podstatne zväčší hĺbka. Veru, bolo tu do 30 metrov hĺbky. Lužné lesy zmizli a sme v horách. Prešli sme okolo kilometra 1014,5 km, čo je vyrátaná polovička našej plavby po Dunaji. Pomaly sme prišli k pontónu v meste Donji Milanovac. Fúkal silný vietor a vlny nás obúchavali o pontón, našťastie mal gumené obloženie. Ľubo vystúpil, zobral si nejaké veci a išiel hľadať nejaký taxík, čo by ho vzal po auto. Trvalo mu to dve hodinky. My sme sa medzitým odviazali a spustili sme sa o 200 metrov nižšie a zakotvili sme. Keď sa Ľubo vracal, zase sme pristáli na pontóne a keďže už nefúkalo, rozhodli sme sa tu zostať na celú noc. V lodi sme sa pustili do vytvárania priestoru pre troch ľudí, čo pokračuje aj teraz o pol deviatej. Medzitým sme si na večeru spravili bryndzové halušky, mňam. Teraz sa to už trošku utriaslo, Vlado už leží s počítačom a snaží sa pozerať videá, Ľubo robí všelijaké rošády, aby sa zmestil do kajuty a ja prišpendlený stolom o sedačku, píšem toto. Skoro všetko Ľubo vyhádzal z prednej kajuty a my s Vladom sa tu nevieme ani pohnúť. Ľubo je trošku väčší ako väčšina ľudí. Keďže tu nemáme žiadny internet, tak na večerný program trošku improvizujeme. A asi pôjdeme aj skôr spať. Zajtra Ľubo opustí loď, pôjde do Rumunska autom, my sa preplavíme cez Železné vráta a colne sa odbavíme. V Rumunsku Ľubo zase nastúpi na loď. Kvôli colníkom sa s nami nemôže plaviť. O štvrtej ráno zosilnel vietor a začalo nás búchať o pontón. Nič strašné, ale húpalo to a tie zvuky boli mätúce. Vlado sa rozhodol, že zakotvíme. Zase sme sa spustili o tých 200 metrov nižšie a vyhodili kotvu. Všetko sa utíšilo a ľahli sme si pokračovať spať s tým, že vstaneme skôr. Ani náhodou, nikomu sa nepodarilo zobudiť, prvý som sa zobudil ja, ale skoro o hodinu neskôr, na moje hrmotanie Vlado a Ľuba sme museli silnejšie budiť. Bol nahnevaný, lebo sa mu práve snívalo, že bol na koncerte svojej obľúbenej kapely.

GPS poloha pontóna (44.476278, 22.102215).

GPS poloha kotviska (44.475607, 22.104711).

12.10.2024, sobota

Takže už to bola sobota, presunuli sme sa zase k pontónu, vyložili Ľuba aj s nejakými vecami, bicyklom a pod. Ľubo odišiel a hneď aj my. Plavíme sa pokojným Dunajom, míňame pekný hrad Golubač a na kilometri 1038 sa Dunaj prudko zúži a vchádzame do národného parku Berdan, niektorí to volajú Železné vráta. To prudké zúženie tu vytvára veľmi silné víry, ktorá nás krútia hore dole a musím vyvíjať skutočne dosť veľkú silu, aby som loď udržal v priamom smere. Tie víry si nepredstavujte ako lieviky na hladine. Vyzerá to ako jemne sčerená voda okolo kruhu s hladkou hladinou s priemermi od jedného metra do takých päť. Neskôr sa to upokojilo a mohli sme sa venovať pozeraniu nádherných prírodných krás. Park začína na kilometri 1047 pri Vinci a končí na kilometri 930 pri Drobeta - Turnu Severin. Kolmé steny po oboch stranách rieky, rieka široká podstatne menej ako v Bratislave, skôr to bolo ako Váh šírkou. A bolo tu aj pár výletných lodí s ruchármi. Niektorí ich nazývajú turisti, ale podľa mňa je turista človek, ktorý sa dostane na dané miesta s prírodnými krásami sám a nezavezie ich tam nejaká agentúra v rámci tzv. fakultatívnych zájazdov. Toto nie sú turisti, ale konzumenti turistického ruchu, čiže ruchári. A že robia v tej prírode aj ruch, aj rozruch a často aj škodia, to je jasné. Mám pár príkladov, keď títo ruchári úplne zničili génius loci viacerým prírodným krásam. Napríklad nádherná zátoka Stiniva na Vise v Chorvátsku s malou lagúnkou. Dnes sú tam desiatky motorových člnov so stovkami ruchárov v nich, lagúna prehradená lanom, na ktoré sa tie lode priväzujú. A keď tam chcete priplávať, tak vás bez problémov zrazia tými loďami a ešte aj vynadajú. Zažil som to. Kedysi tam buď prišli iba jachtári, ktorí tu zakotvili a do lagúnky preplávali alebo tam prišli pešo z Visu a zostúpili do rokliny. To boli tí turisti. Pomaly sme sa blížili k srbskej časti plavebnej komory Železných vrát. Vysielačkou nám povedali, že budeme čakať do dvoch hodín, nech sa uviažeme za ochranným múrikom. Tam sa vôbec nedalo normálne uviazať, trošku sme sa podotýkali múrika časťami sťažňa, až sme to tam nejako stabilizovali. Ja som potom hodinu a pol stál v prednej časti lode a čaklou odtláčal predok lode od múrika. Totálna kravina tam stáť. Dve hodinky prešli, z komory vyšla loď zospodu a na zelené svetlo sme vošli do komory. Železné vráta sú široké 34 metrov ako Gabčíkovo, ale dlhé 310 metrov a sú to dve komory hneď za sebou, každá s výškou zdvihu 16 metrov. V prvej komore sme boli sami, pred vstupom do druhej sme míňali jednu slovenskú loď zospodu a zase sme boli sami. Nejako to prešlo, stratili sme cca 3 hodiny času. Do colnice v Kladove sme to mali iba 8 km. Ale rozfúkal sa silný vietor do 20 uzlov (37 km/hod.) a bolo nebezpečné pristávať na colné mólo. Tak sme zakotvili pod tým mólom. Ľubo na brehu nám vybavoval colnicu, veľmi nám pomohol. Colníci chceli nech na gumenom člne priplávame obaja, tak sme v zhone prvýkrát rozbalili úplne nový čln, nafúkali ho a zistili sme, že je to hazard ísť obaja v člne na breh a nechať loď opustenú. Po pár telefonátoch a zmenách, raz áno, raz nie, sme sa rozhodli, že sa colne odbavíme zajtra, lebo má byť už slabý vietor. Nakoniec sme zostali na kotve, spravili sme si na večeru topinky, Ľubo si našiel ubytovanie v nejakej príšernej chatrči, ale popíja s domácimi rakiju. Ale nám je všetkým dobre. Ja nemám internet, lebo mám T-Com, Vlado má Orange a už sa dokázal pripojiť na rumunskú 4G sieť. Keďže má neobmedzené dáta, som pripojený na jeho mobil. Zase večerná klasika. Chceli sme si dnes večer užívať marínu v EÚ, lebo zajtra chceme mať deň voľna, bicykle, prechádzky, nákupy a podobne. Inak, v Rumunsku je už iné časové pásmo, tak budeme mať o hodinu viac.

GPS poloha kotviska (44.612506, 22.618844).

13.10.2024, nedeľa

Do rána vietor utíchol a hladina sa upokojila. Z lode na colnom móle na nás kričali, nech sa uviažeme o ich loď v závetrí. Že vraj nám večer volali vez vysielačku, kričali na nás, dávali nám svetelné signály, nech prídeme do bezpečia. My sme aj boli bezpečne zakotvení, aj keď nám anchor alarm na Vladovom mobile večer dvakrát pípal, že sme sa veľa posunuli, ale bolo to tým, že vietor utíchol a začal na nás viac pôsobiť prúd. A spali sme pokojne kao male janje (ako malé jahniatka). Trošku sme čakali na kontrolu, ktorá prebehla bez problémov celkom rýchlo. Odviazali sme sa od lode a vyrazili do Rumunska do mesta Drobeta – Turnu Severin. Zmenili sme srbskú vlajku za žltú, čo znamená, že ešte nie sme colne vybavení. Tu sme poletovali hore dolu, kým sme našli colné mólo. Najprv sme sa priviazali o loď z predošlého večera a dnešného rána, potom o pontón ďalej a konečne to bolo. Kontrola prebehla tiež bez problémov, aj keď to trvalo do hodinky. Vlado necháva prívetivým osobám, ktoré nerobili problémy, bonboniéru z vlastnej výrobne čokolády. Dnešok nás stál šesť krabičiek praliniek. Všimol som si tu zaujímavý moment. Vlastne už dávnejšie pred rokmi, ale tu to bolo výrazné. Vlado má na lodi pečiatku, ktorá v princípe nič nehovorí, na Civettu 2 ju dostal darom a tu neviem, akú má, ale zohráva úžasnú úlohu. Je to ako keby rýchla priepustka cez byrokraciu. Neskutočne urýchľuje vybavovanie. Rada pre vlastníkov lode, dajte si ju vyrobiť a budete neskutočne dôležití. Colníci si pečiatky asi zbierajú do svojej zbierky. Pomohla nám. Pečiatka a pralinky pomohli k tomu, že nám obtelefonovali miesto, kde môžeme prespať v noci. Prešli sme do dvoch kilometrov hore prúdom do nejakej prekládky k trom žeriavom. Pristáli sme pri kolmom múre so schodmi. Začínali dosť vysoko, tak sme si museli vyrobiť z lana aspoň jeden schod. No, zatiaľ absolútne najškaredšie miesto na prenocovanie. Ale čo, nič sa nedeje, sme v bezpečí a budeme spať zase ako tie malé jahniatka. Ľubo medzitým prešiel tiež do Rumunska a čakali sme ho cez hodinku. Medzitým sme spravili pár vecí, vyložili čln na loď, Vlado si vypral svoje oblečenie a ani už neviem čo, ale odškrtávali sme si to zo zoznamu. Keď prišiel Ľubo, vybral som sa s ním do Lidla na nákupy a potom na pumpu pre naftu a benzín. V Lidli som kúpil pol kila krkovičky, dva chleby, Cif, kilo cibule, osem párkov, minerálku, desať deka šunky, dve smotany do kávy a ešte niečo a platil som dokopy 19,06 €!!! U nás by len tá krkovička bola drahšia. Do prdele aj s tou drahotou u nás. Údajne nás už Rumuni predbehli v životnej úrovni, už len Bulhari sú tesne za nami na poslednom mieste (dodatočne dopĺňam, že aj tí Bulhari nás čerstvo predbehli). Ešte sme na pumpe nakúpili naftu a benzín a prišli na loď. Ľubo, keď videl to schádzanie na loď po povrazovom rebríku, tak sa rozhodol, že ide už priamo domov. Rozlúčili sme sa a vrátili sme sa na loď. Obaja sme spáchali hygienu s dunajskou vodou, vypral som si nohavice, tiež v dunajskej vode, a o šiestej rumunského času (majú oproti nám hodinu naviac) Vlado pripravil večeru, pečenú krkovičku s ryžou. Dali sme si po pive a už máme zase večernú klasiku. Opakujem sa, že? K tomu Rumunsku, zatiaľ som videl iba toto mestečko, ale je to zakonzervovaný komunizmus, všetko je zdevastované, šedivé, nič nové, ešte horšie, ako sme videli v Srbsku. A neviem prečo, všetci Rumuni mi pripadali ako Rómovia, alebo potmavší občania. Asi potomkovia Dákov. Samozrejme, mi to vôbec nevadí, ako ľudia vyzerajú, len je to dosť výrazné. A nie je to len môj postreh. Naše plány sú teraz valiť celé dni, čo to dá, od svitu do takej piatej, šiestej, od kotviska na kotvisko. Maríny tu už moc nie sú, chceme takto dôjsť čo najrýchlejšie do Čiernej vody, kde sa od Dunaja oddeľuje kanál do Constance. Bude to zaberák, ale v pohode. Inak, tento deň za nič nestál, zatiaľ najhorší deň. Deň predtým sme sa chceli odhlásiť zo Srbska a prihlásiť do Rumunska, teraz vidíme, že to by sme nestihli ani do polnoci.

GPS poloha móla (44.617607, 22.630758).

Fotografie.