Vodné športy

26.1.2026 (pondelok)

Pripadla mi posledná, ranná služba. Ani som ju nemohol dospať, lebo sme sa už blížili k vstupu do panamského kanála. Dávali sme si pozor na zakotvené lode a pri vstupe sme sa zaradili za jednu vchádzajúcu loď a pred jednu prichádzajúcu, ale ešte v diaľke. Hneď za bójami, ktoré označujú vstup a sú na koncoch vlnolamov, sme zatočili vpravo a v pokojnej vode sme zamierili do Shelter Bay maríny. Ešte povinné prihlásenie a dotaz na čerpanie pohonných hmôt a už len čakáme na povolenie vstupu.

Na pumpe načerpáme plnú nádrž nafty a ešte čakáme, kým nás zavolajú dnu. Po krátkom čakaní už aj ideme. Pristávací manéver bol super, pracovníci maríny sa chopili priväzovacích lán a profesionálne nás kompletne uviazali, aj so springami. Nič sme nemuseli meniť. To je služba! Ešte sme museli čakať na agenta, ktorý nás zoberie na prihlásenie a pasovú kontrolu. Dočkali sme sa, premiestnili sme sa na colnicu, customs, kde nás skontrolovali, nasnímali dúhovku očí a za pár minút sme boli oficiálne v Paname. Tak, tu som ešte nebol. Je to moje najjužnejšie navštívené miesto. Urobili sme si krátky prieskum, absolútne nič tu nie je. Táto marína stojí na mieste bývalej americkej vojenskej základne, a preto je ďaleko od všetkého. Je tu veľmi zle zásobený obchod, naozaj zle, obchod s nautickými potrebami, WC a sprchy. Je tu k dispozícii zadarmo pre hostí maríny celkom veľký bazén s teplou vodou a jeden sedací bazén s ešte teplejšou vodou. Môj odhad, lebo som to ešte nemeral, je 29 °C vo veľkom a 33 °C v malom.

Ešte to zmeriam kačičkou (nezmeral som). S Darwillovcami sme strávili v bazéne dosť dlhú dobu, možno hodinu a pol a mal som to s vynikajúcou možnosťou tréningu angličtiny. Sústredil som sa a rozumel som Jackovi na viac ako 90 %, čo považujem za naozaj dosť veľa. Je tu aj jedna výborná reštaurácia. Po bazéne sme zamierili hneď do nej, čo je 20 metrov od bazénov. Jedálny lístok som si musel odfotiť a poslať rodine a kamarátom, čo by si oni objednali? Jedno lepšie ako druhé.

Dal som si polievku z oblasti Yala Guna, čiže indiánsku, ako sa robí na San Blas. Volala sa Tulemasi. Bolo to výborné. Zvyšok dňa si už nepamätám, ale asi potulovanie bez cieľa a pobyt na lodi.

27.1.2026 (utorok)

Tento deň sme chceli venovať veľkým nákupom v nejakom supermarkete, čo si vyžadovalo trošku plánovania. Autobus chodí dvakrát denne do toho obchodného centra, nakoniec sme išli taxíkom, lebo autobus vozí iba po dvoch z každej lode (z našej lode iba Emma). Autobus má odchod o 13:00, tak sme mali voľné doobedie. Využili sme ho na kúpanie v bazéne. A poriadne dlho. Možno aj tri hodiny som v ňom strávil. Okolo tej jednej Emma nastúpila s kamarátom Jackom do autobusu a my sme si najprv objednali taxík cez Uber, ale tí ho zrušili a vrátili peniaze. Našťastie sme hneď našli taxikárov a odviezli sme sa do veľkého nákupného centra. Dohodli sme si na piatu aj odvoz späť s väčším autom. Najprv sme si prešli celý areál kvôli prehľadu a chvíľku sme strávili pri kúpe dátovo neobmedzeného prístupu na jeden týždeň. Bolo treba vyplňovať veľmi veľa údajov a zložito sa prihlasovať, ale s pomocou predavačky sme to zvládli. Neskôr sme zistili, že je nejakým spôsobom obmedzovaný hotspot a nemôžeme to používať viacerí naraz. Nevadí, kúpili sme to na dva týždne pre dvoch, budeme mať obaja iba týždeň. Stojí to iba 6 dolárov, čo je menej ako polovička oproti napríklad Chorvátsku. Tam to stojí na 7 dní 12 €. No, nekup to! Hlad nás zavial do nejakého Steak Housu, kde sme sa výborne najedli. Nákupy nám trvali tak dlho, že sme skoro zmeškali taxík späť, ale Vlado stihol taxikára nájsť a počkal na nás chvíľku. Mali sme dva veľké a jeden menší vozík plné nákupov a na lodi sme si zahrali Tetris. Hlavne v mrazničke a chladničke. A celé poobedie boli strávené užitočne, čiže z pohľadu dovolenkárov, zabité. Ešte sme si prisadli k Jackovi a Audrey v reštaurácii, ale dali sme si iba nápoje, hlavne Coca-Colu. A šli sme skoro spať, lebo zajtra musíme skoro vstávať, už za tmy a to sme si už odvykli. Worldcruising totiž naplánoval pre nás výnimočnú akciu a to návštevu jednej indiánskej dedinky v pralese.

28.1.2026 (streda)

Na tento deň som sa mimoriadne tešil. Vidieť Indiánov naživo v ich prirodzenom prostredí, odviezť sa tam štýlovo na kanoe, ochutnať ich stravu, spoznať ich spôsob života, to je môj sen od skorého detstva. O 7:00 nás čakali mikrobusy, tak sme vstávali skoro, ešte za tmy o 5:45. Už dávno sme nevstávali tak skoro. Rýchla návšteva toaliet, zbalenie si nejakých vecí, niečo malé do žalúdka a čas odchodu sa veľmi rýchlo priblížil. Čakala nás hodina a pol cesty autobusom k rieke, kde nás čakali pripravené kanojky, vydlabané z jedného kusa dreva. Boli dlhé niečo medzi 10 až 15 metrov, na rozdiel od minulosti boli vybavené prívesnými motormi Yamaha o 4O ks. Mňa vyzvali prvého nech si nasadnem, vybral som si vydlabanú z jedného kusa dreva, pár ich bolo laminátových, ale vyzerali aj tak autenticky.

Mali sme ísť hore prúdom rieky Rio Pequeni do dedinky Embera Purú village. Niektorí uvádzajú názov rieky Chagres, ale na Google maps je to rieka, ktorá vyteká z jazera Lago Alajuela, do ktorého Rio Pequeni vteká. Je to asi kvôli tomu, že tá dedina je v národnom parku Parque Nacional Chagres. Cesta nádhernou riekou trvala trištvrte hodiny, leteli sme bez špliechania, kanojky majú optimálny tvar. Naša lodička mala niekde dieru v lodi, lebo o chvíľku som musel zavolať indiánskeho chlapca spredu lode, nech mi to vyleje. Nohy som už mal vyložené na lube lode, chalan si ku mne presadol a každých cca sedem minút vylieval vodu. Mne to nepokazilo radosť z plavby, užíval som si to a fotil a fotil, resp. aj nakrúcal videá. Za jednou zákrutou sa pred nami objavila dedinka Embera Purú village, kde sme pristáli a už nás vítali ich hudbou. Paráda. Náčelník kmeňa každého osobne privítal podaním ruky.

Posadili nás do takej veľkej kruhovej chatrče bez stien, ale zato s poriadnou strechou. Šou sa začala. Moderátor akcie bol jeden černoch, ktorý sa do tejto osady priženil. Ako druhý rečník bol jeden indián, ktorého rozprávanie černoch prekladal. Okrem vlastnej reči dokonale ovládajú španielčinu. Bolo to veľmi zaujímavé.

Embera Purú je názov Embera indiánov, ktorí žijú v komunite. To je význam slova purú. Aj táto veľká chatrč je postavená len pre návštevníkov dediny, nie je to pôvodná stavba. V dedine aktuálne žije 73 obyvateľov, ostatní indiáni Embera žijú v rôznych osadách naokolo, aj dosť vzdialených, ale nie všetci patria do komunity. Majú tu dokonalú demokraciu. Voľby prebiehajú tak, že sa kandidáti postavia vedľa seba a hlas dostanú tak, že sa za nich ľudia postavia. Nesmú sa pozrieť dozadu, kto ich volil. Keď si neplnia poriadne svoje povinnosti, tak spravia jednoducho nové voľby a je to. Indiáni žijú svojim tradičným spôsobom života, všetko potrebné nájdu v džungli a lovia ryby v rieke. Nič im nechýba. Majú síce mobily, ale v dedine nie je ani núdzový signál, tak ich používajú, keď idú niekam do našej civilizácie. A už nepádlujú, ako som spomínal, už majú prívesné motory. A oblečení sú podľa svojich zvyklostí, niektorí majú tričká a nohavice od nás. V Paname je školská dochádzka povinná od šiestich rokov do dvanástich, tak im postavili nad dedinou školu, kde sa v týždenných turnusoch striedajú traja učitelia. Deti musia mať povinne rovnošatu, to nejako počas vyučovania prežijú a hneď pred školou zahodia oblečenia a hlavne topánky do džungle, kde si ich na druhý deň zase nájdu. Iba málo z nich chce študovať ďalej, majú túto možnosť, ale moc to nevyužívajú. Načo, veď majú všetko potrebné k životu na dosah. Neviem, čo robia, ako sa bavia, ale určite niečo robia. Pripravili pre nás pohostenie, rybu so zeleninou, všetko zabalené v banánovom liste. Znamenitá pochúťka.

Sprievodca nás prekvapil informáciou, že Indiáni rôznych kmeňov z Nikaraguy a Kolumbie odišli okolo rokov 1960 až 1980 pred gerilami a drogovými kartelmi, ktoré ich vraždili, do Panamy, kde našli svoj nový domov a pokoj. Údajne v Paname nie je rasová, náboženská, politická, ani iná rivalita. Si moslim? Tak sa tu usaď, ja som Jožko Mrkvička a ži tu s nami. Neviem to posúdiť, či je to pravda, ale v Paname som videl znášanlivosť a úsmevy medzi ľuďmi. Ešte nám niečo porozprával ďalší indián s typickým indiánskym menom Estanislav (Stanislav v španielčine). Potom nám predviedli ako sa bavia. Zatancovali nám tri tance a pri treťom si indiánski tanečníci a tanečníčky povyberali z nás tanečných partnerov a tancovali všetci za sprievodu indiánskej hudby. Hudbu tvorila flauta a rôzne bicie a chrastiace nástroje. Nádherný zážitok. Keby som sa tu ocitol v mojich tínedžerovských rokoch, ostávam tu. Po tancoch sme si išli pozrieť ich školu. Deti mali práve celoštátne prázdniny, tak sme ich nevideli. Škola je postavená nad dedinou, tak sme si trošku zašliapali do kopca. Po ceste nám indiánsky sprievodca ukazoval rôzne rastliny a na čo sa využívajú. No, bolo toho hádam zo desať. Mňa zaujala rastlina čierny bambus, z ktorej robia fúkačky s otrávenými šípmi, serbatany (servatany). Toto slovo som poznal, tak som si u nich trošku šplhol.

Po návrate dolu do dediny sme si ponakupovali rôzne indiánske výrobky, z našej lode nikto nič nekúpil. Pýtal som sa ich na serbatanu, ale asi to majú zakázané, lebo mi tvrdili, že žiadnu nemajú. Škoda, lebo serbatanu by som si určite kúpil. Keď sme ešte len vchádzali do dediny, videli sme, že sú pomaľovaní takou čiernou farbou. Emma sa ma spýtala, či je to tetovanie? Pôvodne som si to aj ja myslel, ale nie je to pravda. Je to farba z takých malých guľatých plodov a nie je to len kvôli kráse, ale odpudzuje to hmyz, ktorého je v pralese dosť a pre nás to vôbec nesmrdí. Pri prednáške bola otázka, kde pochovávajú svojich mŕtvych. Keďže je to už národný park, nemôžu ich pochovávať na mieste, ale odnášajú nebožtíkov do vzdialeného cintorína. Že vraj pri tejto dohode neprotestovali a skôr boli radi. Pýtal som sa ich kde a z čoho stavajú tie svoje kanoe? Zabudol som názov stromu, aj tak nebol po slovensky a robia ich v inej časti kmeňa a už sú predmetom výmenného obchodu, takže som to nevidel, ani rozrobené kanoe. Škoda. Trošku som pogooglil a k tomu drevu som našiel toto:

Najčastejšie používajú tieto druhy dreva:

• Espavé (Anacardium excelsum): Toto je jedno z najobľúbenejších driev pre ich kanoe, pretože je ľahké, odolné a stromy dorastajú do veľkých rozmerov.
• Hlohový céder / Hawthorn Cedar (Bombacopsis fendleri): Často využívané pre svoju trvanlivosť a tvarovateľnosť.
• Žltá borovica / Yellow Pine (Lafoensia punicifolia): Ďalší preferovaný druh dreva na stavbu plavidiel. 

Matne si pamätám, že v tom mene bolo niečo ako bomba, takže hlohový céder.

Pred odchodom sa ešte pár ľudí dalo pomaľovať tou farbou proti hmyzu. Aj Emma. O tri dni bolo po farbe. Všetko krásne sa musí raz skončiť, tak sme sa rozlúčili spoločnou fotografiou celej dediny spolu s nami. Návrat kanojkami, ja zase tou deravou, potom autobusmi. Príchod do maríny bol okolo štvrtej. Hneď sme zapadli do reštaurácie na obedovečeru. Spráskali sme sa teda dosť. Večer na lodi vínko, nejaké účtovačky a písanie článku. Mal som plnú hlavu krásnych zážitkov.

29.1.2026 (štvrtok)

Celé doobedie som strávil v bazéne, občas sa pridal Milan. Potom ani neviem čo, o štvrtej bol skippers briefing o preplavbe panamského prieplavu, časový harmonogram, technické postupy, organizácia, pomoc advisorov (poradcov) a podobne. Po briefingu reštaurácia, mali práve akciu All you can eat s rebierkami a prílohou. No, dožral som sa ukážkovo. Poslednú dobu nemôžem dobre zaspávať, je mi hrozne teplo, prevaľujem sa hlboko po polnoci, ale vstávam celkom v pohode o tej pol ôsmej, po Vladovi a Milanovi, ale pred Darwillovcami a Emmou. Takže tak som aj zaspával.

30.1.2026 (piatok)

Naplánovali sme si pozrieť panamský prieplav zo severnej strany v návštevníckych centrách na novom prieplave, aj na starom. Objednali sme si na desiatu taxík, mikrobus pre desať ľudí, išli s nami Jackovi rodičia, Jackova sestra Elsie a Jack, Emmin kamarát. Zaviezli nás do Visitor centre Agua Clara na novom prieplave. Najprv nám premietli dokumentárny film o výstavbe a vôbec celej histórii výstavby od neúspešných francúzskych pokusov prekopať kanál priamo bez plavebných komôr, ako aj o amerického pokusu pokračovať vo francúzskom projekte, až po úspešnú výstavbu s tromi komorami na oboch stranách a vybudovaním umelého Gatunského jazera. Na prechod už bola pripravená jedna loď, tak sme ju z terasy pozorovali. Všetko išlo veľmi pomaly, skoro až nudne. Priemerná cena za preplavbu kanála je okolo 800 000 USD. Táto stála cez milión dolárov. Napriek na pohľad strašnej sume je to veľká úspora. Čas sa skráti o tri týždne, napláva sa o 13 000 nm menej. Cena za deň lode je tak vysoká, že toto je výrazná úspora, niekedy aj 90 percent. A, naviac, plavba okolo mysu Horn je búrlivá a nebezpečná.

Neskôr sme sa presunuli do visitor centra na starom kanáli, kadiaľ zajtra pôjdeme. Aj tu plávajú lode, ale nie tie najväčšie, rušno je tu však dosť. Keď sme na všetko krásne vynadívali, vrátili sme sa do maríny. Cestou sme videli pozostatky z francúzskeho neúspešného pokusu prekopať kanál na úrovni mora bez komôr. Bola to také zaplavené slepé rameno. V maríne som zase využil bazén. Táto marína sa mi páči zo všetkých doterajších marín asi najviac. Výborná reštaurácia a bazén. Nevýhodou je, že široko ďaleko naokolo nie je nič. Všade treba ísť taxíkom alebo autobusom. Ten chodí len do nákupného strediska dvakrát denne a berú maximálne dvoch ľudí z jednej lode. Aj tak taxík pre štyroch má porovnateľnú cenu. Večera zase asi v reštaurácii, už si to nepamätám. Ale s Darwillovcami asi určite. Loď pripravená na zajtrajší prechod panamským prieplavom a išlo sa spať.

Fotografie.