Vodné športy

Pobyt v raji na San Blas (Yala Guna), Panama

19.1.2026 (pondelok)
Prvý deň v raji.
Spali sme naozaj dobre a dlho, dobiehali sme deficit. Ráno po raňajkách sme vydolovali čln z čiernej diery spod plachiet, dosiek a iného materiálu. Spolu s Jackom sme ho nafúkali, nasadili prívesný motor a na dvakrát sme sa premiestnili na pláž na ostrove Isla Banedup. Jack a Audrey, ktorí išli prví, už objednali piňakoládu. Kým ju indiánka pripravila, stihli sme sa ešte okúpať v 29,2 stupňov teplej vode.

Spravil som pár nasieracích fotiek, ako sedíme v prístrešku na vode s piňakoládou v rukách.

Ostrov je malý, tak sme išli Vlado, Emma a ja obísť ho dookola. Pekná prechádzka a našli sme reštauráciu nad vodou, kde sme sa rozhodli obedovať. Ešte posedávanie na pláži, kúpanie a obdivovanie pravého indiánskeho kanoe vydlabaného z jedného kmeňa stromu. Naozaj nádherná práca.

Keď som bol malý, čítal som veľa kníh o Indiánoch, nielen winetuovky, ale aj cestopisy a veľmi som chcel byť Indiánom. Aj som si písal knihu o prežití v lese, o indiánskych znalostiach a podobne. Dodnes ju mám doma. Keby som tu bol ako dieťa alebo mládenec, tak sa tu zbláznim od šťastia. Za desať rokov sa to tu už zmenilo, domorodci chodia normálne (podľa nás) oblečení, už majú aj laminátové lode, ale videli sme aspoň dve rodiny ako pádlujú v drevených kanojkách. A decká majú neskutočnú stabilitu pri behaní v lodiach, skáču hore dole bez držania a sedia tak, že ja by som sa bál, že spadnem. A v baroch na pláži je celkom kvalitná wifina, zadarmo a bez hesla. Využil som to dokonale ešte pred obedom a zatelefonoval som väčšine rodiny. Zajtra zavolám aj ostatným. Domorodci majú mobily a dobíjajú si ich zo solárnych článkov alebo poprosia kotviace lode, či by im ich nenabili. Pre nás je tu problém, že je slabý signál aj na telefonovanie, o dátach ani nehovorím. Jedna indiánska rodina prišla k našej lodi podľa dohody, že niečo od nich kúpime. Dozvedeli sme sa, že ostrov oproti je ich. Celkom pekní sú to ľudia, ten starší syn bude pre baby veľký fešák, možno aj náčelník kmeňa, vyslovene to z neho vyžarovalo. Aj Emme sa pozdával. Akurát vtedy asi nikto nefotil, lebo neviem nájsť jeho fotografiu. Na obed sme išli do tej reštaurácie a dali sme si pizzu, všade majú napísané Pizza here. Už sa to stalo ich kmeňové jedlo. Zajtra opatrne skúsim, či majú aj niečo pôvodné domorodé? Cena bola neuveriteľne priaznivá, aj s tringeltom za piatich 55 dolárov. Darwillovci sa dali odviezť na loď, my sme sa ešte čvachtali vo vode asi dve hodiny. Už ale nastal čas návratu. Večeru sme už vynechali,  pivo a víno nie. A znova sa tešíme na pokojný spánok a na zážitky zajtra. Ja som si ešte vytiahol notebook, fotoaparát a mobil a posťahoval som všetky doterajšie fotografie. Spravil som to aj s Vladovej zrkadlovky. Tento článok som dopísal a upravil až do tohto momentu. Konečne som sa dostal do aktuálneho času a nebudem meškať mesiace s uverejnením článku.

20.1.2026 (utorok)
Druhý deň v raji.

Najprv by som mal niečo napísať o tomto raji. Pomôžem si s AI, takže budem aj citovať. San Blas (Guna Yala) je nádherné panamské karibské súostrovie s približne 365 ostrovmi, z ktorých je obývaných len 49, známymi vďaka tyrkysovej vode, bielym plážam a domorodým obyvateľom z etnika Guna (Kuna), ktorí spravujú túto autonómnu oblasť, ponúkajúc autentický pohľad na ich tradície mimo masového turizmu a obmedzený rozvoj, čo ho robí rajom pre ekoturizmus, plachtenie a únik do prírody. Leží pri severnom pobreží Panamy, na karibskej časti. Je domovom pôvodného ľudu Guna, ktorý si zachováva svoju kultúru a riadi ostrovy. A čo tu môžeme zažiť? Krištáľovo čistú vodu, kokosové palmy, panenské pláže, ideálne pre šnorchlovanie, plachtenie a kontakt s prírodou. Je to národný park, a preto tu sú veľmi obmedzené možnosti ubytovania, na jednom ostrove som videl cca 5 bungalovov pre cca 5 ľudí. Sú tu tri reštaurácie a jeden bar, ale nerátajte s nejakým luxusom, je tu veľmi obmedzený výber, videl som len tri druhy pizze. Jedálny lístok ani náhodou, treba sa s pýtať, aj to môže byť problém. Vedia slabo po anglicky, znalosť španielčiny je terno. Oficiálne sa San Blas nazýva Yala Guna, čo znamená Zem ľudí Guna. Sú tu úžasné prírodné scenérie a je to miesto, kde je kladený dôraz na zachovanie životného prostredia. A čo sa tu dá robiť? Navštíviť ostrovy ako Cayos Holandeses, Isla Aguja, Isla de Perro (Pes), Isla Pelícano (Pelikán).
Spoznávať kultúru Guna a ich tradície, vrátane tradičných molas (textilné umenie). Užiť si relax na neobývaných ostrovoch. Plachtiť po Karibiku v oblasti bez rizika hurikánov. Neviem, kde je tých 365 ostrovov, lebo z nášho prvého kotviska ich vidím hádam do desať. Na severnej časti súostrovia sa rozprestierajú útesy, ktoré tlmia vlny prichádzajúce z oceánu a je tu pokojná hladina. V diaľke vidno ako voda vystrekuje na útesoch do výšky možno troch metrov, občas aj viac a počuť to ako keby bol v diaľke vodopád. Ale nevyrušovalo to, je to len taký šum. Indiáni Guna majú v Paname výnimočné postavenie, môžu chodiť holí, čo už ale nerobia, nič neplatia nikomu a žijú si podľa pôvodného spôsobu života. Aj keď ich civilizácia pomaly pohlcuje, už majú mobily a na člnoch motory.

Na raňajky som sa pustil do palaciniek, Vlado odniesol Emmu na pláž, trochu tam s ňou pobudol a potom prišiel pre mňa. Hneď sme navštívili bar kvôli pivu a Coca-cole. A šup hneď do vody. Darwillovci zostali na lodi, lebo sa včera trošku spálili. Hrali nejaké hry, ako nám povedal Vlado. Keďže sme boli na kvalitnej wifine, tak som obtelefonoval celú rodinu. A hneď ubehla hodinka a pol. Zase sme išli na obed do reštaurácie na koloch, kde majú len pizzu. Kúpili sme aj Darwillovcom, nič sa nezjedlo, máme na raňajky. Zvyšok pobytu na pláži sme sa len kúpali, fotili, pozerali mobily, čo je už asi choroba ľudstva. Okolo piatej sme sa odobrali na loď. Večerať už nechcel nikto. Na lodi sme sa motali, ja som vytiahol notebook, zálohoval dáta a písal.

21.1.2026 (streda)

Tretí deň v raji.

Vladova doktrína je: Tri dni raja stačia. Boli sme síce iba dva, ale presúvame sa na iný ostrov raja v súostroví San Blas (Yala Guna). Ráno sa Darwillovcom a Emme nejako nechcelo vstávať. Vlado už všetko porobil a povybavoval. Ja som síce nespal, ale ležal a čítal si stokrát prečítané, plus nejaké správy z domova. Na raňajky som sa na nikoho neviazal a zohrial si dva kúsky z pizze. Odmontovať motor z dinghy, vytiahnuť čln z vody, plus štandardné štartovacie procedúry a po desiatej vyrážame. Hneď za ostrovom sme videli panamskú pevninu, ktorá bola zatiaľ pre nás schovaná. Nahodili sme na rybu a už sme sa len „nudili" na palube. Čakajú nás 4 hodiny plavby na ostrov Isla Wailidub. Vietor primeraný na pokojnú plavbu rýchlosťou 4,5 uzla. Vlny minimálne až žiadne, lebo boli aj tlmené korálovou bariérou na severe súostrovia. Zakotvili sme zhruba pred druhou. Hneď na to priplávali za nami traja malí chalani na dvoch akože člnoch, jeden bol skôr stará surfovacia doska, druhý také koryto a pýtali od nás Coca-Colu. Keďže už ani my nemáme, tak sme ich ponúkli palacinkami s ananásovým džemov, ktoré im veľmi chutili, ten asi najmladší sa na ne vrhol ako keby týždeň nejedol.

No, neviem, ktorý z Európanov by dovolil detičkám plaviť sa tak ďaleko od pevniny? Asi by im tie deti odobrala sociálka. Ten na tej surfovacej doske pádloval dreveným papekom bez listov na konci a tí na koryte mali také maličké pádielko. Keď odišli, hneď na to prišla stará pani na kanoe vyrobenom z jedného kusa dreva, ktorú ťahal miestny sprievodca za motorovým člnom. Predávala tie výšivky a Audrey kúpila od nej nejakú tašku.

Ešte prišiel jeden chlapec na kanoe, ale už sme nemali nič na ponúknutie. Prvé, čo sme si všimli hneď po príchode, bola veľká osobná loď zakotvená blízko nás. Tak predsa aj sem vozia „turistov“, ktorých ja volám ruchári, od pojmu cestovný ruch. Ale obetovali pre nich jeden miniatúrny ostrovček, kde ich navozili a mali tam obžerstvo na barbecue. Nenechali ich sprzniť ostrovy, kde bývajú Indiáni Guna. Spustili sme čln, nasadili motor a v dvoch skupinách sme sa odviezli na ostrov, kde to vyzeralo, že je tam malá dedinka. Hneď sme zapadli do reštaurácie, ktorá bola napodiv celkom dobrá, vynikajúco sme si pochutili, ja som si dal chobotnicu, zase mňam. Na ostrove sme boli na pohľad úplne sami, okrem domácich, na plážach nikto a tých sedem, či osem bungalovov zívalo prázdnotou. Zabudnutý kút sveta. Nakoniec sme predsa len videli pár cudzincov. Už len cesta na loď, najprv Darwillovci, Vlado s Emmou dovtedy obídu ostrov a zavolajú mi vysielačkou, že už môžem pre nich prísť. Obídenie ostrova bolo pod desať minút, tak, kým sme pristáli, už volali vysielačkou, že môžem prísť. Na lodi už len bežná činnosť, večerať už nikto nepotreboval. Ďalší deň v raji za nami. Vlado rozhodol, že deň tu je strata času, tak sa zajtra premiestnime k inému ostrovu, kde bude aj viac lodí. Tu sme kotvili len tri lode a to monštrum, ktoré, našťastie, po siedmej zdvihlo kotvu a odplávalo.

22.1.2026 (štvrtok)

Štvrtý deň v raji.

Vlado už ráno buntošil ako obvykle, ja som bol hore, ale nechcelo sa mi vstať, ostatní spali veľmi dlho. Išiel som sa práve kúpať, keď som pri vedľajšej lodi zbadal zásobovací čln. Zakývali sme im, aby prišli aj k nám. Oproti iným zásobovacím lodiam bol tento čln hotový supermarket. Začali sme nakupovať ako diví, aj Darwillovcov to vytiahlo z postelí. Vajcia, zemiaky, cibuľa, cesnak, mleté mäso, mäso na rezne, rôzne ovocia a zeleniny, Coca-Coly a ešte omnoho viac. Hneď sme sa rozhodli zostať tu. Nákup bol za 113 $.

Vlado a ja sme odstránili riasy z vodorysky lode drôtenkou a drsnou špongiou, Vlado pravobok, ja ľavobok. Voda bola taká teplá, že sme nič necítili, ani chlad, ani horúco. Musíme to pred Galapágmi spraviť ešte raz a poriadne. Asi na Perlových ostrovoch za panamským prieplavom. Na Galapágy musíme mať loď úplne čistú, inak nás zavezú 60 míľ od ostrovov, potápači nám doškriabu antifoulingový náter lode a ešte si vypýtajú 300 $ (cena pred dvanástimi rokmi). A tých 60 míľ hore dolu je stratený deň. Vlado s Emmou sa vybrali na breh šnorchlujúc, ja za nimi člnom, Darwillovci zostali na lodi a asi meditovali. Pod vodou bolo, že vraj, krásne, ale žiadne ryby. Vlado si na brehu zalietal s dronom a nafilmoval Civettu2 na kotvisku. V bare na druhom konci ostrova nebrali karty, tak sme išli do včerajšej reštaurácie na pivo a Coca-colu. Čašník nás naučil dve frázy v rodnej reči indiánov Guna. A to Doggus nued - ďakujem a Itomalando - na zdravie. Lámeme jazykové bariéry. Z domu som mal chrumky pre psov po našej fenke Sayfe, ale ani jeden pes to nechcel ani zobrať do huby. Už boli asi staré a vyprchané, tak som ich vyhodil. Aspoň mám o jednu starosť menej. Už žiadneho psa nenakŕmim počas cesty. Už okolo druhej sme boli na lodi a čo teraz? Ja a Vlado píšeme, ostatní meditujú. Asi. Emma dostala hlad už o štvrtej, tak sme začali variť večeru, bolonské špagety, o hodinu skôr ako sme plánovali. Neumieral som od hladu, ale neprotestoval som. Dovtedy komunikácia s domovom cez Starlink.

23.1.2026 (piatok)

Piaty deň v raji.
Ráno po okúpaní a raňajkách sme sa presunuli o 4,2 nm späť na východ k ostrovčeku Isla Chichime. Zakotvili sme, spustili čln a presunuli sa na ostrov. Darwillovcom sa ešte nechcelo, trošku sú komótni. Obišli sme pešo ostrov. Išli sme okolo bungalovov, plných dovolenkujúcich ľudí. Nakoniec sme zapadli, kde inde, ako v reštaurácii. Dali sme si len po dve Coca-coly a mne jedno pivo. Prisadol si k nám šéf reštaurácie, indián Guna a dali sme sa s ním do reči. Terasu má obvešanú zástavami z rôznych štátov. Spýtal sa nás odkiaľ sme a či nemáme vlajku slovenskú a ARC? Vlado mu sľúbil, že nájde a prinesie. Išiel pre Jacka a Audrey a doniesol aj vlajky. Keď odišli hostia, a bolo ich veru dosť, pustili sa do vešania oboch vlajok. Slovenská má veľmi čestné miesto v strede miestnosti. Našiel som aj napísaný nápis v poľštine Witamy a Emma nakoniec našla aj nápis v slovenčine Vitajte. Pofotili sme sa pri zástave a poposielali domov, kým wifina nespadla. Jack a Audrey si objednali jedlo, lebo neraňajkovali, a to rybu s ryžou. My sme si nič nedali, lebo sme boli po raňajkách, ale objednali sme sa na zajtra na štvrtú poobede. Keď som videl tie jedlá, už sa teším. Tých ruchárov ("turistov") by som bil ako malé deti. Chúďatko indiánske dievča odnášalo skoro plné taniere jedál. Po vyhodení nedojedených jedál ich odviezli späť na pevninu. Načo tam boli? My sme sa boli ešte okúpať na pláži. Nad nami lietali také zvláštne vtáky, že keby som nevedel, že už dávno nie sú druhohory, ale štvrtohory, tak to boli určite pterodaktyly. Zistím, čo sú to za vtáky. Už sme sa len presunuli na loď, čo bolo dosť dobrodružné. Veľmi veľa plytčín s kameňmi, vyhýbali sme sa ostošesť, aj tak sme občas zavadili. Druhú časť som išiel vyzdvihnúť ja, cestou tam svietilo slnko zozadu a celkom dobre som trafil cestu. Naspäť to bolo horšie. Kľučkovali sme dosť dlho, kým sme boli v bezpečí. Často sme vyklápali motor von z vody a čakali, kým nás vlny s vietor odnesú do hlbšej vody, ale neškrtli sme o dno ani raz. Šťastne sme došli a už bol voľný program. Tak bolo teplo, že som musel ísť dvakrát do vody. Na večeru mali byť hamburgery, ale vyšla z toho niečo ako zabíjačková kaša, aj trošku pripálená, namiesto opekaných zemiakov boli varené a skoro už kaša. Vlado robil tatársku omáčku a dvakrát sa nespojil olej so zvyškom. Museli sme to dvakrát vyliať, čistý olej sa nedal jesť a minuli sme poslednú celú fľašu oleja. Zachránil nás olivový olej. Nakoniec to bolo celkom jedlé, chutilo to. A hádajte, kto zase umýval hrnce? Jack? Nie, zase ja!

24.1.2026 (sobota)

Šiesty deň v raji.
Ráno po raňajkách sme vytiahli z mojej kajuty spod mojej hlavy potápačský kompresor na 12 V. Vlado si nahodil záťaž, pripevnil k telu hadicu s náustkom a vliezol do vody aby vyčistil trup lode od biologických znečistení, ako sú polypy, riasy a pod. Živočíchy neboli, veď sme mali celkom nový antifoulingový náter. Ja som mal urobiť pravú časť lode, ale príšerne som sa trápil a Vlado ma vystriedal. Som zo seba sklamaný, kondícia v riti, mal by som s tým niečo spraviť. Boli sme objednaní na štvrtú do reštaurácie. Po nejakom čase vegetenia na lodi sme sa odviezli s Vladom okolo jednej na breh. Trochu sme pochodili a Vlado chcel ísť na loď. Ja som si povedal, že sa potúlam po ostrove a ostatní prídu na tú štvrtú. Tak som si prešiel ostrov dookola, veľa som fotil, potom som si posedel na lavičke, skrátka sladké ničnerobenie. Ostatní prišli pred pol štvrtou a hneď sme sa presunuli do reštaurácie. Mali sme objednané vyprážané kura s ryžou a šalátom. Celkom sme si pochutili. Ešte sme sa presunuli k inému baru, či majú internet, ale nemali. Tak už len na loď a zvyšok dňa voľný program. Čítali sme správy a boli sme zhrození z toho, čo sa deje v USA. Aj Darwillovci sa cítia frustrovaní. Posledný krát volili konzervatívcov za čias Nixona. Podľa nich, úpadok USA začal Nixonom. Neviem to posúdiť. A na záver som musel zase ja poumývať pár riadov, nikto si to nevie po sebe umyť a upratať.

25.1.2026 (nedeľa)

Siedmy, posledný deň v raji.

Zase všetci chrnia a to idú spať po ôsmej. Spávajú teda 12 hodín, to sa mi zdá veľa na jedného človeka. Ja správam 8,5 hodiny, čo je tiež dosť. Skočil som si do termálneho kúpeľa, čiže do mora. Tak teplá voda, že ani nezaregistrujem tepelný šok. Vlado ráno zamiesil na chlieb a išiel si zaplávať na ostrov, obísť ho a priplávať späť. Prevzal som zodpovednosť za kysnutie chleba a správny čas začiatku pečenia. Presne v okamihu zazvonenia časovača sa Vlado objavil na schodíkoch z vody. Zapálil som teda plyn a Vlado prevzal naspäť zodpovednosť za výrobný proces chleba. Chlieb sa upiekol, niečo s ním sme zjedli na raňajky, zase okolo obeda. Vlado s Emmou išli zase plávať na ostrov a späť. Nemal som čo robiť, tak som si ľahol, čítal, písal, ale chcelo to niečo iné. Už ma prestalo baviť spoliehať sa na niekoho iného, zbalil som si veci, naštartoval čln a vyrazil na breh užiť si ešte trošku raja. Na brehu som zastihol akurát Vlada s Emmou, ako sa chystajú späť, ale ukecal som ich na Coca-Colu a obídenie ostrova. Stalo sa, odobrali sa plávaním na loď a ja som osirel sám na ostrove. Obišiel som si ostrov ešte dvakrát, spolu trikrát a dvakrát som sa bol okúpať po polhodine. Užíval som si kľud, nikto ma neobmedzoval. Pri poslednom kúpaní si sedím vo vode a pozerám, čo je to na dne? Pohlo sa to, bola to taká malá raja, tuším sa to volá platýs. Trošku som to popozeral, kým to neodplávalo. Už bolo dosť hodín, tak som sa odobral na loď. Hneď sme odmontovali motor a kým Vlado vyšiel z člna von, podplával nám pod loď žralok. Ale iba taký maličký, do 30 cm.. Nádhera. Pri vyťahovaní člna z lode zbadal vedľa lode žraloka aj Jack. Ukazoval mi ho, ale nevidel som ho už. Vyfúkali sme čln, zbalili do vreca od starej plachty, priviazali na palubu a po krátkej príprave sme pred zotmením vyrazili do nášho nového cieľa, do maríny Shelter Bay pri vstupe do panamského prieplavu oproti mestu Colón. Čakalo nás do sto námorných míľ plavby. Vietor sme mali zboku, celkom dobre to spočiatku ťahalo. Neskôr sme pridali motor a na záver sme aj plachty zbalili.

Fotografie.