050 Galapágy
19.2.2026 (štvrtok)
Na Galapágoch bol tak nabitý čas a viac ľudí na palube, že som si ani nevedel nájsť čas na nejaké písanie a robil som si len strohé poznámky do mobilu. Takže mám veľké diery v pamäti a veľa udalostí si ani už nespomeniem. Pomôcť si môžem fotografiami a pozerať dátum a čas nasnímania. Takže nejako to skúsim. Už som dva mesiace doma. V tento deň ráno nás čakal výlet zorganizovaný Worldcruisingom a to výlet na vyhasnutú sopku El Junco, návšteva chovnej stanice obrovských korytnačiek a okúpanie sa na nejakej pláži. Pri bare Umani nás už čakali dva alebo tri autobusy, ktorá nás k tomu El Junco priviezli po polhodinke jazdy.
Pri vstupe nás privítal sprievodca, porozprával nám o histórii, veľkú časť venoval inváznym druhom rastlín, ktoré hubia miestnu flóru, ale aj faunu, Hlavne ukazoval na černice, ktoré naozaj dusili miestne rastliny. Potom nás čakal krátky výstup do krátera, v ktorom bolo nádherné jazero. Obišli sme si ho dookola a fotili a fotili, lebo bolo čo.
Po sopke sme sa presunuli autobusmi do zariadenia na chov a záchrany veľkých suchozemských korytnačiek, do Galapaguera de Cerro Colorado. Poobzerali sme si výbehy, kde žijú najväčšie korytnačky na svete. Boli to naozaj veľké zvieratá. Krásny zážitok.
Na záver výletu nás zaviezli na pláž Puerto Chino. Domorodci naozaj vedia, kam nás majú zaviezť. Okúpali sme sa v nádhernej zátoke s piesočnou plážou. Už nás len odviezli príjemne unavených do miesta štartu v mestečku Puerto Baquerizo Moreno, kde aj kotvili naše lode. Medzitým priletela nová posádka, celá babská, a to už známa Zuza KARASOVÁ a ďalšie dve, mne dovtedy neznáme, Martina BRAUNEROVÁ a Jolana Jolika MAKRAIOVÁ. Už nás netrpezlivo čakali v nejakom bare na pobreží. Zoznámili sme sa, dali si nejaké to pivo a odviezli sme baby na loď, kde sa porozdeľovali do kajút a povybaľovali sa. Moja kajuta zostala len mne. Podvečer sme sa vybrali vodnými taxíkmi do mesta na večeru do reštaurácie Midori Sushi Pub. Veľmi dobre sme sa napapali, mali sme niektorí sushi. Spravili sme si po večeri krátku prechádzku po meste, ktoré okupovali uškatci (česky lachtani). Ležali nielen na plážach, ale aj na chodníkoch, lavičkách a aj na ceste. Stovky ich sú tam. Taxíkom, ako inak, sme sa vrátili na loď, kde sme sa začali lúčiť s Peťom HORÁČIKOM, ktorý nás zajtra opúšťa. Najprv, že si len tak pripijeme, ale nakoniec sme vypili všetko víno, aj pivo a načali sme aj nejaké koňaky, či rumy. No, bolo veselo dlho do noci. Ale rozlúčiť sa s členom posádky, to sa patrí.
20.2.2026 (piatok)
Ako som už spomínal, Peťo HORÁČIK dnes odlieta domov, aj keď nerád. Odprevadili sme ho pešo na letisko, ktoré je cca 15 minút chôdze z centra mesta. Rozlúčili sme sa s ním a stratil sa nám v útrobách letiska. Naspäť zase pešo v poriadnej horúčave. Celý deň sme behali po meste, nakupovali a podvečer som bol s Emmou na pive v reštaurácii Umami. Odrazu sme videli, že je tam celé vedenie Worldcruisingu, mnoho členov posádok z našej flotily. Bola tam nejaká akcia. Poslal som foto Vladovi, či o tom niečo vie? Nevedel, nejako nám to ušlo. Nevadí. Večer už len taxíkom na loď a bežná predspánková rutina. Ani si nepamätám, čo a kde sme jedli. Čudné.
21.2.2026 (sobota)
Dnes boli baby na tom výlete, čo sme boli my vo štvrtok. Vlado išiel ráno na bicykel a potom sa išiel poprechádzať s Emmou po meste. Ja som sa snažil niečo napísať na stránku, niečo sa mi aj podarilo. Poobede sa nám uvelebil na lodi jeden uškatec a nedal sa vyhnať, tak sme ho nechali. O piatej sme sa vybrali do mesta všetci vybrať peniaze a ísť do cestovky na skúšku šnorchlovacej výbavy (maska, plutvy, šnorchel, neoprén) na pozajtrajší výlet na Kickers rock. A jemne zabitý deň je za nami.
22.2.2026 (nedeľa)
Hneď z rána sme sa vybrali potúlať sa okolo mestečka. Zašli sme na jednu nádhernú zátoku, kde sme sa okúpali na miestnej pláži, čo je síce prehnané, ale bolo to v kopci, skalách a na umelo vytvorených plošinách.
Odtiaľ sme si vyšliapali na vyhliadku, kde sme si užívali krásne vyhliadky. Cestou naspať ďalšia, menšia, vyhliadka v spoločnosti Charlesa DARWINA a uškatca. Cestou naspäť sme sa zastavili v zaujímavom múzeu San Cristóbal Gianni Arismendy Environmental Interpretation Center. Ide o múzeum histórie a biodiverzity Galapág. Expozície sú vysoko vzdelávacie a ponúkajú fascinujúcu cestu od sopečného vzniku až po ľudskú kolonizáciu ostrovov. So záujmov a v pokojnom tempe sme si ho celé prešli a poučili sa. Už sme na tej dlhej túre poriadne vysmädli, tak sme hľadali krčmu, piva sa nám žiadalo. Veľmi dobre nám padlo. Po návrate som sa s Emmou a Jolikou vybrali na už potrebné nákupy až v troch obchodoch. Po nákupnej horúčke sme sa schladili pivom. Keďže boli happy hours, za cenu dvoch pív sme mali tri. IPA bola výborná. Na lodi sme si spravili na večeru špagety aglio oglio.
23.2.2026 (pondelok)
Tento deň bol veľmi bohatý na zážitky. Išli sme sa šnorchlovať pri ikonickej skale Kicker Rock.
Vlado a Jolika nešli, Vlado to už zažil a Jolike bolo zle. V agentúre nám sľubovali, že budeme plávať nad húfmi kladivohlavých žralokov. Ráno sme si vybrali prichystanú výstroj spred dvoch dní a nasadli sme do člnov. Plavba ku skale trvala tak pol hodinu. Pri skale posledná inštruktáž a naskákali sme do vody. Nemali sme asi dostatok šťastia, lebo sme moc nevideli. Nejaké rybičky, krásne kolmé skalné steny pod vodou, raje žiadne a tých kladivohlavých žralokov sme videli iba ako také tiene v hĺbke. Fotil som hlava nehlava a až pri pozeraní obrázkov som videl, že okolo mňa preplával vo vzdialenosti cca jeden meter taký žralok, odhadom meter a pol.
Vyšli sme na povel von z vody a po chvíľke oddychu mohol ísť ešte do vody ten, kto chce. Samozrejme, ja som chcel. Kedy sa sem ešte v živote dostanem? Už som síce nič zaujímavé nevidel, ale užil som si to. Po skončení šnorchlovania sme boli na lodi pohostení chutným obedom. Cestou naspäť som videl, že ideme opačným smerom, ale nevedel som kam? Nejako som si to nevšimol v programe. Zaviezli nás na jednu pláž Puerto Grande. Vyložili nás na breh a povedali, že o hodinu pre nás prídu. Vôbec sme neboli na to pripravení, na pláži sa nedalo skryť niekde do tieňa, ani sme nemali vodu na pitie. No, nebolo to bohviečo, chladenie sme vyriešili nakoniec tak, že sme boli ponorení v mori a občas sme si schladili hlavu. Trošku nás spálilo a mal som aj menší úpal. A nedalo sa odtiaľ uniknúť. Keď pre nás prišli, bolo to vykúpenie.
Už len cesta rýchločlnom do prístavu. Vrátili sme sa na loď, odkotvili sme o 16:30 a zamierili sme na náš ďalší cieľ, ostrom Isla Isabela. Čo bolo na večeru a čo sme robili, si už ani náhodou nepamätám.
24.2.2026 (utorok)
Nočnú službu som mal od 2:00 do 5:00, bola to nudná plavba na motor, protiprúd až 2 uzle. Predo mnou mali baby služby v dvojiciach, mali premiéru. Priplávali sme na kotvisko pri dedinke Puerto Villamil okolo druhej. Mólo pre lode bolo cca 1 km od dedinky. Hneď sme sa vybrali na breh. Len čo sme sa vylodili, spustil sa tropický lejak, pršalo skoro do piatej. Ešte sme nevedeli, ako je to ďaleko, tak sme sa taxíkom vybrali na plánované stretnutie s Worldcrusingom, ale o tretej sme zistili, že to má byť od piatej, tak sme si našli pekný bar na pláži a posedeli sme si pri pive a piňakoláde. Tento ostrov je zaujímavý aj tým, že skoro všetky cesty v mestečku sú hlinené a mimo mesta asfaltové. Pri tom daždi sme preskakovali samé kaluže. Cestou naspäť išli baby nakupovať, my s Vladom sme išli pešo na mólo. Cestou sme objednali v jednej agentúre výlet na sopku a náhodou sme stretli chlapíka z Worldcrusingu, Paula BISHOPA, takže sme všetko vybavili a už nebolo potrebné stretnutie. Na lodi na večeru topinky so šalátom a skoro sme išli spať.
25.2.2026 (streda)
Na dnešok sme si pripravili pekný peší výlet. Popri pobreží bolo mnoho zaujímavých miest pre nás. Rozhodli sme sa ísť najprv úplne na koniec a potom sa zastavovať na jednotlivých zastávkach, ktoré boli dobre označené a popísané. Tak poďme podľa fotografií. Najprv sme išli na miesto, kde sa nachádzali obrovské korytnačky a mali tam aj svoju obľúbenú cestičku. Nebolo ich veľa, ale pár sme ich videli, ako sa pasú na tráve v lesíku. Tie miesta sa volali Cerro Orchilla a Camino de Tortugas Gigantes. Ďalej sme prišli do mangrovníkového porastu Zona de Mangles. Na konci bol malý záliv, kde sme sa hneď aj okúpali. Bol tu nejaký prameň sladkej vody, ktorá bola aj trošku studenšia, ale dalo sa do nej vliezť. Ako som komentoval studenú vodu, počuli sme češtinu: „Nebojte se, dá se to zvládnout.“ Nečakali sme veru skoro rodákov tak ďaleko. Vliezli sme do vody a takým tunelom pod mangrovníkmi sme došli na otvorené more, teplé a slané.
Ďalšou zastávkou boli nejaké lávové tunely El Túnel. Zaujímavé a pekné miesto. Ešte sme sa pomotali po rôznych vyhliadkach. Cestou naspäť sme sa zastavili na pláži, že sa okúpeme. Vliezol som do vody, trošku namáhavo som sa pomotal medzi skalami a cestou naspäť som zbadal malého uškatca, tak do jedného metra najviac, ako sa ku mne blíži. Rozpažil som ruky a on prišiel ku mne a začal ma s fučaním oňuchávať. Nechytal som sa ho, lebo nám domorodci hovorili, že to môžu vyhodnotiť ako útok a to by trošku bolelo. Asi som mu voňal, lebo mi vyliezol na rameno, uvelebil sa a začal odfukovať. Nádherné, Škoda, že ho príbojová vlna asi po desiatich sekundách zhodila zo mňa. Už sa nevrátil, asi si myslel, že som ho zhodil ja. Krásny zážitok, jeden z najkrajších doteraz a ako naschvál, nikto ma pri tom nefotil. Veľká škoda, to sa mi už v živote asi nikdy nezopakuje. Počas návratu sme si ešte pozreli miestny cintorín a, ako obyčajne, sme zase zapadli do nejakého baru na pivo. Pred dedinou je ešte jazero, kde by malo byť veľa plameniakov. Aj boli, ale iba traja, aj to ďaleko. Na večeri sme boli v nejakej reštaurácii. Už ju neviem nájsť ani na Google. Zvyšok dňa sa mi stratil v toku času.
26.2.2026 (štvrtok)
Na dnešný deň sme mali objednaný spred dvoch dní výlet na sopku Sierra Negra. Posledný výbuch vulkánu bol v roku 2018, čiže nedávno. Bolo to aj vidieť. Cestou tam v odkrytých autobusoch bola veru poriadna zima. A to som ráno všetkých presviedčal, že svetre nie sú potrebné, veď sme v trópoch. Mne bolo dobre, ale baby na mňa určite v duchu nadávali. Sopka bola obrovská kaldera, ráno zahalená hmlou. Pešo sme sa vybrali k jednému menšiemu, ale stokrát krajšiemu kráteru Volcán Chico. Cesta tam stála za to. Lávové tunely, rôzne sopečné útvary a nádherné scenérie. Omnoho impozantnejšie ako sivá kaldera, len pár kilometrov široká.
Veľa sme toho pofotili, stále bolo niečo pre nás nové a nevídané. Po výlete sme sa už len vybrali na pláž a určite na nejaké to pivo v bare. Na večeru sme si spravili bolonské špagety, čo sú u nás synonymom pre dobrotu. Často si ich robíme.
27.2.2026 (piatok)
Môj narodeninový deň. Ráno ma jemne zobudili, nech sa nezľaknem. Baby mi dali tričko ako obrovské prekvapenie, veď som si ho pred pár dňami vyberal sám. Nechýbala ani torta a sviečky, o ktoré sa postarala Emma. Doobeda sme strávili na pláži s Emmou a Jolikou, ostatní trčali na lodi. Aj sa čudujem, sme na opačnom kúte sveta, kde sa už skoro na sto percent nevyskytneme a oni ho zabijú trčaním na lodi. Tam sa toho nedá veľa vidieť, ako aj na tej pláži, že? Ale kúpanie, popíjanie piva a drinkov je určite zaujímavejšie ako pobyt na lodi na kotvisku. Poobede sme išli na ďalší výlet, zaviezli nás loďkami na Islote Tintoreas. Nádherné miesto na pozorovanie morských leguánov, žralokov a rôznych druhov vtákov z Galapág. Toto miesto je tvorené lávou, a preto je neuveriteľne jedinečné. Žraloky rady spia v zátoke a morské leguány rady pobehujú po skalách. Cestou tam zvyčajne môžete vidieť aj niekoľko galapágskych tučniakov, čo je naozaj rarita, najsevernejší výskyt tučniakov. No, videli sme iba jediného, ale krásne nám pózoval, Aspoň to.
Pri šnorchlovaní sme videli obrovské morské korytnačky, uškatce a rôzne druhy rýb. Sľubovaní kladivohlaví žraloci sa nám neukázali. Na oslavu mojich narodení som pozval celú posádku zase do nejakej reštaurácie, ktorú už neviem vypátrať. Vynikajúce jedlo a dobré vínko boli krásnou bodkou za pobytom na ostrove Isla Isabela.
28.2.2026 (sobota)
Na tento deň si nespomínam podrobnosťami, celý deň sme strávili preplavbou na ostrov Santa Cruz, čo je cca 50 nm, čiže 10 hodín plavby. Ani neviem, či sme hneď po pristátí nevyšli na breh? Patrilo by sa, fotografie, ktoré by čokoľvek dokazovali, nemám.
1.3.2026 (nedeľa)
Zase deň, na ktorý si už nespomínam, ani fotografie nie sú, ani poznámky v mobile. Jediné, čo viem, že okolo 17:00 mala prísť nová posádka, Branko a František ŠVECOVCI, strýko a synovec. Predtým sme nakupovali, ja s Emmou a Jolikou, baby inde a ušli nám na loď. Okolo piatej už prichádzal trajekt a v ňom spomínaná nová posádka. Zvítali sme sa, zoznámili sme sa v bare pri pivku a chalani išli ešte do hotela, lebo na loď by sa nezmestili. Viac spomienok nemám.
2.3.2026 (pondelok)
Vlado si zo svojej prvej plavbe okolo sveta pamätal, že na rybom trhu kŕmili uškatcov a kormorány odpadkami z rýb. Zvieratá stáli v polkruhu a vôbec sa nepredbiehali a nebili, lebo vedeli, že všetci zostanú. Tak sme sa dohodli, už aj s novou posádkou, že skoro ráno sa stretneme na tom rybom trhu. Už to nebolo ako v minulosti, rybári hádzali odpadky z rýb priamo do mora a tam sa o to tie zvery už bili. Asi to majú z hygienických dôvodov zakázané hádzať na súši. Ale aj tak to bolo zaujímavé. Odtiaľ sme sa vybrali do Darwinovho výskumného centra, kde sme trošku pochodili. Chceli od nás dosť veľké vstupné aj so sprievodcom, a preto sme videli iba jednu expozíciu. Stačilo aj to. Cestou naspäť sme videli predaj suvenírov a predavačom bol Ukrajinec, ktorý dlho žil aj v Čechách, tak sme si dobre pokecali. Cestou sme sa zastavili v meste na obed, dali sme si výborné a veľmi lacné morské špeciality. Rýchlo som zaniesol ešte veci na pranie, nech to stihnú oprať do odchodu, lebo som už nemal nič čisté. Večer bola párty Worldcruisingu v hoteli, kde bývali Branko a Fero. Všetci ušli, zostal som na párty iba s Jolikou. Ale keď sme všetko zjedli a vypili, vrátili sme sa na loď. Ani ja som nemal chuť kecať hodiny v angličtine. Som z nej už dosť unavený a to viem veľmi dobre anglicky.
3.3.2026 (utorok)
Tento deň bol hektický, aj bez poznámok si ho viem zrekonštruovať. Čakala nás trasa dlhá viac ako 3000 námorných míľ, čo je skoro 26 dní. Ešte skoro ráno dostala Jolika správu, že sa jej narodila vnučka Rosalyn a keďže je Jolika maďarskej národnosti, tak Róžika. Bolo treba trošku osláviť prípitkom. Kvôli predpokladanej dĺžke etapy sme museli spraviť obrovský nákup pre 5 osôb na viac ako 4 týždne. Na jedenkrát sa to nedá bez auta. Nakoniec to boli tri nákupy plus nákup na trhovisku Mercado municipal. Baby už nemuseli pomáhať, lebo sa ich tá etapa už netýka. Neviem, kde sa túlali, ale Jolika mohutne oslavovala a stále nám posielala správy, že kde sme? No, musela sama oslavovať. Aj oslavovala. Po nákupoch utekal Fefo vybrať moje pranie, lebo som ešte nakupoval. Po nákupoch a odvezení na loď sme išli na záverečnú večeru do centra mesta. Našli sme tam uličku plnú reštaurácií a jednu sme si náhodným výberom vybrali. Večera vynikajúca, drinky tiež a v povznesenej nálade sme sa odpratali na loď, kde sme trošku pokračovali, ale Vlado to rázne zatrhol a išlo sa spať. Od zajtra nás čaká poriadna štreka.
Poznámka: Prečo som tak dlho nič nezverejňoval? Ako na úvod píšem, nebol čas ani priestor. Nevedel som sa prehrýzť týmto článkom, mal som chabé poznámky, niektoré dni nič. Ostatné etapy už mám lepšie poznámky, hádam to rýchlo dopíšem a zverejním.
GPS poloha kotviska (Isabela) (0°57'50.0"S 90°57'52.6"W), https://maps.app.goo.gl/e59yTaHEC6PenjqU7
GPS poloha kotviska (Santa Cruz) (0°44'49.3"S 90°18'22.8"W), https://maps.app.goo.gl/4RHgeYvXu1s7bDiZA