027 Halifax
Krásne dni v Halifaxe, Nova Scotia
25.6.2025 (streda)
Bolo načase navštíviť hlavné mesto Nova Scotia (Nového Škótska), Halifax. Odviezli sme sa tam taxíkom pre 7 ľudí, inak by sme sa nezmestili. Dali sme sa odviezť pred Maritime Museum of the Atlantic, čo je veľké námorné múzeum, ktoré láka historickým plavidlom a výstavami o stavbe lodí, vrakoch i námorníctve.
Vnútri boli veľmi zaujímavé expozície o lodiach, ktorými ľudia emigrovali do kanady, bola tu sekcia o Titanicu. V Halifaxe bolo centrum záchrany pasažierov z Titanicu, 209 obetí je v Halifaxe pochovaných. Mňa najviac zaujalo kanoe z brezovej kôry. Konečne som videl naživo, ako vyzerá. Krásny výstavný kus, pofotil som ho zo všetkých strán. Boli tu krásne modely lodí, ktoré písali históriu. Po prehliadke múzea sme sa premiestnili na miestnu promenádu popri pobreží. Bolo neskutočne teplo, až 29 stupňov, čo tu miestni ešte nezažili. Padol teplotný rekord. Aj včera bolo na miestne pomery veľmi teplo, 25 stupňov. Zastavili sme sa na obed v reštaurácii The BG - Halifax Beer Garden. Medzitým nám volal nový člen posádky, Ivan MURÍN, že práve pristál na letisku. Dali sme mu súradnice reštaurácie a čakali sme na neho. Skoro nás minul, ale Vlado ho náhodou zbadal a zavolal na neho. Zvítali sme sa, Ivan si tiež niečo objednal a kecali sme a kecali. Vlado s Ivanom odišli taxíkom na loď, veď kto by sa vláčil s ťažkými taškami po meste? S Braňom a Zuzkou sme si zaplatili prehliadku mesta obojživelným autobusom Harbour Hopper Tours. Autobusolode, na jednej ktorej sme sa viezli, boli používané vo vojne vo Vietname, kde dopravovali materiál a ľudí z lode na breh a naopak. Nemali pérovanie, ani tlmiče, jediné, čo filtrovalo nerovnosti, boli pneumatiky. Aj tak to trošku viac natriasalo. Po obhliadke mesta, ktorá viedla hlavnými uličkami, okolo Halifax Citadel, sme sa nakoniec spustili na druhú časť prehliadky, ktorá viedla po vode. Vjazd do vody bol na plný výkon, nech tá voda špliecha poriadne. Aj špliechala, ale tesne vedľa lode, zostali sme suchí. Z vody boli tiež nádherné výhľady. Prehliadka trvala hodinu a štvrť a bola vtipne opisovaná sprievodkyňou. Ešte sme sa niekde na nábreží zastavili na obedovečeru a keďže už nebol čas na nič väčšie, tak sme sa už iba doviezli do maríny taxíkom. Vlado ihneď zapriahol nového člena posádky, Ivana, do opráv lode. Museli sme vymeniť jeden bežec na hlavnej plachte. Dobre zohraná partia to zvládla v rekordnom čase a môžeme sa spokojne plaviť ďalej.
26.6.2025 (štvrtok)
Doobeda sme sa bezcieľne motali po maríne, niektorí páchali hygienu, ja som okrem hygieny asi niečo písal na stránku. Až okolo 11:00 sme išli znova do mesta taxíkom. Ja som išiel s Vladom, Mišom a Ivanom znova na autobusoloď na 12:45. Od kúpy lístkov sme museli čakať skoro hodinku, tak sme sa išli niekam ešte prejsť po nábreží. Braňo so Zuzkou išli niekam inam. Už som vedel, čo je zaujímavé a pripravil som sa na to. Nafilmoval som ten vjazd do vody so špliechaním. Napriek tomu, že to bolo druhýkrát, užil som si to a čo mi ušlo z výkladu včera, to som si doplnil. Po skončení prehliadky sme zvolali stretnutie a dali sme si obed v reštaurácii The BG - Halifax Beer Garden, ale niekde inde na poschodí. Vyzerá to ako jeden komplex, ale je to viacero reštaurácií pokope. Hľadali sme nejaké kryté miesto, lebo fúkal studený vietor. Inak bolo celý deň pekne a jasno, zase rekord okolo 30 stupňov, len odniekadiaľ sa rozfúkal ten vietor. Cestou naspäť sme si objednali sedemmiestny taxík, ktorý mal ale dve zadné sedadlá len pre deti. Tlačil som sa na nich s Braňom. Chytil som miernu klaustrofóbiu, lebo som sa nevedel ani trošku pohnúť a keby som dostal kŕč, na ktorý som mal nábeh, tak sa odtiaľ nedostanem a umriem od bolesti. Cítil som sa príšerne, vedome uvoľňoval nohy, každú sekundu som očakával prúser. Našťastie sa to skončilo a mohol som vystúpiť. Ešte dlho ma to mátalo, aj v sne. Už nikdy viac, nabudúce odmietnem nastúpiť.
27.6.2025 (piatok)
Ráno sme sa rozlúčili so Zuzkou a Braňom. Prišiel pre nich taxík Tesla 3. Aj ja by som sa rád zviezol s Teslou, ale nám vždy príde niečo všedné. Trochu sme sa venovali opravám, Ivan spojazdnil anténu na SBB rádiu (stredovlnný vysielač, prijímač), aj sme sa snažili nadviazať nejaké spojenie, ale to sa bežne nedarí, keď nikto nevysiela alebo sa vlny neodrážajú od ionosféry. Všetko ale nasvedčovalo tomu, že by to malo fungovať. Dávali sme si prať veci medzitým. Po dopratí sme sa odviezli do mesta zase taxíkom, len Vlado zostal na lodi. Už sme sa len tak prechádzali po nábreží, bol zase teplotný rekord, 32 stupňov! A to je tu bežná teplota 15 až 20 stupňov. Mišo chcel vidieť múzeum prisťahovalectva Canadian museum of immigration at Pier 21, ktoré bolo na konci promenády naozaj na móle číslo 21. Ako vždy, veľmi zaujímavé múzeum so zaujímavými príbehmi ľudí, ktorí nútene museli opustiť svoju vlasť. Mňa veľmi zaujali testy, ktoré museli vyplniť žiadatelia o kanadské občianstvo. Jednou z otázok bolo, ktoré práva nepatria medzi ústavné práva. A bolo to, že nemáš právo v rámci slobody prejavu hovoriť si, čo chceš. Jednoducho, nesmieš verejne trepať hlúposti a konšpirácie. Sú tu na to dosť citliví. Ivan chcel pôvodne navštíviť námorné múzeum, ale nechcel trhať partiu a išiel s nami. Čas mu už nevyšiel a už ani nechcel ísť. Obed sme si dali v talianskej reštaurácii The Bicycle Thief (Zlodej bicyklov), čo je názov vynikajúceho filmu režiséra Vittoriu de Sica. Mňamky sme zjedli, pivko vypili. Museli sme nakúpiť potraviny na ďalšiu dlhšiu plavbu, a preto sme sa s Vladom dohodli, že pôjde pešo do 4 km vzdialeného supermarketu. Hodinu pred tým mu máme zavolať, že ideme. Aj sa tak stalo, zavolali sme si taxík. Všetky taxíky voláme cez aplikáciu Uber. Taxikár bol Ind, dali sme sa s ním do reči a Ivan vytiahol prekladač. Niečo sme nerozumeli a vyzvali sme Inda, nech to povie hindsky do prekladača. Preklad bol presný, pýtal sa, že odkiaľ máme taký zázrak. Aj on taký chce. Do obchodu sme prišli v družnom rozhovore. Rozlúčili sme sa, stretli sa s Vladom a začali nakupovať podľa dlhého zoznamu. Pobalili sme to do všetkých batohov a tašiek a vydali sa pešo na loď. Batohy boli ťažké, ale zvládli sme to bez problémov. Na lodi sme sa zahrali Tetris, kým sme to všetko uložili. Vyhrali sme. Už sme mali všetko pripravené, nakúpené a opravené, tak sme len tak posedávali na lodi. Okolo išli tí manželia, ktorí sa sťažovali na to, že im kradneme parkovacie miesto. Mlčky chceli prejsť okolo nás, ale Vlado dostal nápad s tou slovenskou vlajkou, čo som už písal. Vlado im vravel, že vďaka nim sme v najväčšom bezpečí od začiatku našej plavby, ktorej body vymenoval. Hnev už prešiel a dal sa s nami do rozhovoru. Pôvodom je zo St. John’s. Odporúča nám vidieť „George Street“, miestnu atrakciu. Vlado vraví, že pozná, bol tam pred šiestimi rokmi. Pub vedľa pubu, všade znamenité jedlo, živá hudba, fantastická atmosféra. Chlapík sa lúči, praje nám šťastnú cestu a odchádza s pocitom, že tí Slováci sú celkom fajn. Teda aspoň dúfam (tieto slová som opísal z Vladovho blogu). Už sa len pripravujeme duševne na ďalšie dobrodružstvá.