032 Faial, Azory
Pobyt a potulky na ostrove Faial na Azorských ostrovoch
24.7.2025 (štvrtok)
Ešte včera sme si objednali auto na dnešný deň. S Ivanom sme ho išli vyzdvihnúť, nasadli sme všetci štyria a vybrali sme sa na horu, sopku Capelinhos. Sopečná erupcia, ktorá trvala 13 mesiacov v roku 1957 - 1958 zväčšila rozlohu ostrova o 2,4 km² a popol sa nachádzal do vzdialenosti 1 km od sopky. Stojí tu maják Ponta dos Capelinhos, ktorý odolal náporu lávy a sopečného popola.
Strážca majáka nespanikáril, zobral všetky kamery a fotoaparáty, ak sa nemýlim 6 kusov techniky, a fotil a filmoval celý priebeh erupcie. Vedľa majáka je múzeum, ktoré sme, samozrejme, navštívili. Pozreli sme si nejaké filmy, videli sme rôzne lávové kamene a aj sme si niečo kúpili na pitie. Pozreli sme si aj maják zvnútra. Potom sme vystúpili v skupinách, ja sám, na vrchol Cabeço do Canto, 347 metrov nad morom. Cestička z vrcholu pokračovala smerom dole až na vyhliadku, z ktorej je nádherný výhľad na novovzniknutý polostrov so sopkou. Zaujímavé, že až doteraz na nej nič zelené nerastie, a to je už 67 rokov od výbuchu. Po návšteve tejto nádhery, ktorú návštevník ostrova Faial nesmie vynechať, sme sa vybrali na druhé miesto, ktoré je absolut must. A tou je kaldera ešte činnej sopky Caldeira do Cabeço Gordo. Je to kráter sopky s nadmorskou výškou 1043 m n. m., má 2 km priemer a je hlboký 400 m.
Najprv pohľad z vyhliadky na konci krátkeho tunela a rozhodli sme sa ísť v trojici okolo celého kráteru. Ivan nešiel kvôli kolenám. Cestička dlhá okolo 6,5 km nám trvala do troch hodín. Bolo to úžasné, nádherné výhľady a keďže je to náročná cesta, boli sme tam skoro sami, okrem pár turistov a davy ruchárov (od slova cestovný ruch) sme nechali na parkovisku a na vyhliadke. Cestou naspäť sme spravili väčší nákup v supermarkete Continente, ktorý už dôverne poznáme, aj z roku 2015, a ešte sa tu párkrát vyskytneme.
25.7.2025 (piatok)
Ráno sme sa rozlúčili s Mirom BELICOM, Ivan ho zaviezol požičaným autom na letisko a bol vrátiť auto. Čo s načatým dňom? Vlado išiel niečo vybavovať do mesta a Ivan a ja sme išli na kopec nad Hortou, Monte da Guia. Výstup náročný, ale nie taký dlhý. Úplne na kopec sa nedá ísť, lebo na kopci sú buď vojaci alebo telekomunikácie, tak sme došli až na parkovisko, na vyhliadku do Caldeira do Inferno, čo sú pozostatky krátera sopky, je to už spojené s morom, vyzerá to ako kruhová zátoka.
Nádhera. Zostup druhou stranou popri pobreží bol tiež krásny, plný vyhliadok a dosť strmo dole. Na konci sme objavili skaliská, kde sa opaľovali ľudia a more mali hneď pri nohách. Máme tip na zajtra. Cez pláž sme prešli do mesta, nemali sme plavky, tak sme nemohli ani okúpať. Zastavili sme sa v povestnej reštaurácii Peter Café Sport, kde sa stretávajú námorníci, ktorí preplávali Atlantický oceán a kde sa opijú a hulákajú. Už to ale nie je tak, je to známa reštaurácia, kde chodia rodiny s deťmi a aj keď v Google maps píšu recenzie, ako to dýcha námorníckou atmosférou, tak to už moc neplatí. Chceli sme spraviť rezerváciu, ale to sa dá až od 12 ľudí, čiže nereálne. Dali sme si miestny syr s olivami a pivo. Stačilo. Na lodi sme ešte porobili nejaké veci a hlavne sme čerpali vodu, ktorá nám natiekla do lode. Zvyšok dňa mi už vyprchal z hlavy.
26.7.2025 (sobota)
Na tento deň sme nemali objednané auto, ani bicykle, tak sme sa rozhodli mať PHD. V pôvodnej vojnovej terminológii na základnej vojenskej službe to bol Parko - hospodársky deň každú sobotu, keď sa robili poriadky, opravy a úpravy. My sme to obmenili a premenovali na Plážovo – hospodársky deň. Vybrali sme sa s Ivanom na tie skaly nad morom, ktoré sme videli pri včerajšom zostupe z kopca. Našli sme miesto na uteráky a uvelebili sme sa. Zblízka to nebolo také nádherné, lebo skaly boli veľmi ostré, veď sú sopečné, nie? A hneď pri vchode do vody boli zase veľmi šmykľavé a Ivan sa hneď na nich zrúbal a poriadne sa doškriabal. Druhé kúpanie už bolo pre istotu na pieskovej pláži. Cestou na loď nám volá Vlado, že si kúpil lístok na trajekt na Pico. Nemohol kúpiť aj nám, lebo je to viazané na pas alebo ID kartu. Tak sme sa S Ivanom vybrali kúpiť si lístky. Našťastie, ešte mali. Na druhý deň, že vraj, už môžu byť vypredané. O programe na zajtra bolo rozhodnuté. Cestu späť na loď sme využili na prehliadku mesta po súbežnej ulici s nábrežím. Na večeru sme sa vybrali do miestnej povestnej reštaurácii Atlético. Samozrejme, zase bez rezervácie, ale na tabuli bolo napísané, že rad po ulicu sa dostane na miesto v priebehu hodiny. Tak sme tam hodinu postávali a nakoniec nás usadili. Jedlá bolo vynikajúce, stálo to za to. Pekný PHD za nami, až na tie Ivanove rany, s ktorými mal dlho problém pri kúpaní sa v mori.
27.7.2025 (nedeľa)
Skoršie ráno sme sa vybrali na trajekt na ostrov Pico, do prístavu Madalena. Ostrov Pico je druhý najväčší z Azorských ostrovov. Na výstup na najvyšší vrch ostrova Ponta do Pico (2351 m n. m.), už nebol čas, ani sme neboli poriadne pripravení (ja áno) a nikomu sa ani nechcelo, tak sme sa rozhodli ísť pešo popri pobreží smerom na juh. Kávičku a nejaké sladkosti sme si dali v Atlântico Tea and Wine House. Cestou sme videli vinice, ktoré boli tvorené maličkými štvorcovými záhradkami s metrovými múrmi zo sopečných kameňov. Vytváralo to veľmi teplú mikroklímu pre hrozná, ktorých tam ale bolo žalostne málo. Asi preto sú tie vína také drahé. Ďalej bol veterný mlyn na lisovanie hrozna a boli sme sa kúpať v Piscinas naturais da Criação Velha.
Čo ďalej? Rozhodnutie bolo, poďme na to Pico aspoň na najvyšší možný bod po ceste. Zavolali sme si taxík, prišiel starší Mercedes s taxikárkou Máriou, s ktorou sa Vlado hneď pustil do reči. Zaviezli sme sa na kopec Pico, na najvyššie miesto, kde sa dá dostať autom vo výške 1200 nad morom. Pokochali sme sa prírodou, dali sme si niečo od smädu a popýtali sme sa na možnosti výstupu nabudúce. Sprievodcu netreba, trvá to hore dole 7 hodín a najlepšie je ísť so sprievodcom s prespaním na vrchole, nakoľko ráno a večer nie je Pico obkolesený mrakmi. Cez deň sa naň usadia ako čiapka. Nabudúce ho nesmiem vynechať. Taxikárka na nás počkala a odviezli sme sa k prístavu, či náhodou nie sú voľné lístky na skorší trajekt okolo šiestej. Neboli, tak sme museli počkať na pôvodne objednaný po deviatej. Čo teraz s tromi hodinami? Tak sme zašli na námestie, že si niečo zjeme. Výber slabý, posledné kúsky pizze nám vyfúkli takí mladí. Museli sme sa uspokojiť so žemľami, šunkou a syrom. Nič moc, ale aspoň sme neumierali hladom. Zastavili sme sa ešte v miestnej vinárni, kde predávali miestne lávové víno a niečo sme si u nich aj kúpili. Taxikárka nám poradila nejakú vynikajúcu miestnu reštauráciu O Ancoradouro, tak sme sa k nej vybrali. Cestou sme sa zastavili na kúpanie v Piscina Municipal da Madalena. Krásne bazény, a aj keď so slanou a studenou vodou, zato nádherne vybavené a pritom zadarmo. V reštaurácii otvárali o siedmej, tak sme tam prví v rade počkali na otvorenie. Pred siedmou sa privalila kopa ľudí, reštauráciu otvorili a nás poslali preč, že sú plní a nemáme rezerváciu. Tak sme sa smutní pobrali pešo do mesta a narazili sme na reštauráciu O Luís. Nebolo tam veľa ľudí, sadli sme si, objednali a nakoniec sme veľmi spokojní odchádzali. Už len cesta na trajekt, preplávanie na Faial do Horty a šupitom spať.
28.7.2025 (pondelok)
Dnešok bol v znamení bicyklov a doprovodného auta. Vybrali sme sa na východné pobrežie smerom na sever. Po prejdení mestom nás čakal poriadny výstup na kopec s krížom s nejakou svätou, z ktorého boli nádherné výhľady na tejto strane ostrova. Už neviem, kde a kade sme sa motali bicyklami hore dole. Ale jedno miesto bolo super, bol to prírodný park Reserva Florestal Derecreio do Cabouco Velho. Je to miesto určené pre grilovačky a pikniky a rastú tam sekvoje a iné zaujímavé stromy. Zabudol som aké, ani ujo Google mi neporadil. Nevadí. Batérie na elektrobicykloch sa pomaly vybíjali, tak sme sa obrátili, zišli dole na cestu a zase okolo kríža dole do Horty. Bicykle sme vrátili a išli sme na večeru do Genuíno Restaurante. Túto reštauráciu vlastní Genuíno Madruga, jediný portugalský námorník, ktorý oboplával dvakrát okolo zemegule sám. Vlado sa s ním hneď dal do reči a sám sa trošku pochválil svojimi plavbami. Jedlo bolo vynikajúce, veď tým je táto reštaurácia povestná a vždy obsadená. A pekný deň bol za nami.
29.7.2025 (utorok)
Ráno sme vrátili auto a pustili sme sa do reštaurovania kresby, ktorú tu zanechal Vlado a Palino PREPIAK po preplavbe Atlantického oceánu v roku 2010. Strávili sme pri tom pekných pár hodín. Kreslili sme to z vody po kolená, ale zle sa stálo na šmykľavých kameňoch. Bolo to 1. maľovanie, museli sme to nechať aj dobre zaschnúť.
Poobede sme spravili väčší nákup na večeru. Bol to vyprážaný syr s tatárskou omáčkou. Nejako rýchlo ubehol tento deň.
30.7.2025 (streda)
Na tento deň si tiež už nepamätám všetko, len z kusých poznámok. Nabratie vody do nádrží na lodi, Ivan bol dať naplniť plynovú bombu. Doreštaurovali sme obrázok na móle, čo bolo 2. maľovanie, dopísali sme vodou zmyté písmena názvu štátu Eslovaquia, Es už zmizlo pod vplyvom vody úplne. Ešte sme robili nejakú údržbu na lodi, očistili sme windpilot sladkou vodou. Poobede sme s Vladom písali články na blogy. Čakali sme na príchod novej posádky, Luba a Zuzky, prišli o dve hodiny neskôr, lebo Lubovi sa stratila batožina a doteraz sa nenašla a asi ani nenájde.
31.7.2025 (štvrtok)
Na tento deň sme si vybavili dva elektrobicykle a auto, ktoré bude robiť sprievodné vozidlo. Vladov skladací bicykel sme zložili do auta a Vlado so Zuzkou nasadli na tátoše a došli 24 km zase k tej novo vniknutej zemi po výbuchu sopky Capelinhos. Ivan, Lubo a ja sme išli autom mimo hlavnej cesty. Predtým sme sa zastavili v predajni oblečenia, kde si Lubo nakúpil veci, ktoré bude potrebovať, lebo batožina stále nikde. V cieli sme sa stretli, Vlado vyliezol na kopec kvôli fotografovaniu, chcel si aj polietať dronom, ale fúkal silný vietor. S Ivanom sme si pozreli veľrybárske múzeum a zvyšky domov zasypaných sopečným popolom. Cestou naspäť sme sa pomenili. Vlado na svojom bicykli a ja s Ivanom na elektrobicykloch. Krásna cesta. Vlado si trošku zašliapal bez elektriny, naše ťahali ako motorka. Chcel som po skončení povedať, že tie elektrobicykle sú asi to najlepšie v nižšej cenovej kategórii, lebo som predpokladal, že požičovne bicyklov nebudú mať drahé bicykle. Vlado hovoril, že mu chlapík z požičovne hovoril, že jeden stál 2500 €. Začali sme googliť a u nás ten istý bicykel (Urrun Orbea) stojí od 3000 € do 4000 €. Aj keď mal ako veľkonákupca určite zľavu, je to omnoho lacnejšie ako u nás. Kde robia soudruzi zo Smeru chybu? A to nie je len o cenách bicyklov. Potraviny, vynikajúce vína sa tu ponúkajú v obchode od 3 € do 6 €. Výnimočne viac. Ani v reštauráciách nekrvácame v peňaženkách. Marína 28,15 € so všetkým, čo treba. Už nejdem ďalej porovnávať, je toho omnoho viac (nehnuteľnosti, ...). Za letiskom sme sa zastavili v prírodnom kúpalisku, piscine Queen Pool v Poça da Rainha. Krásne miesto, pekne vybavené prezliekacou kabínkou, toaletami, vymurovanými chodníkmi, drevenými plošinami na opaľovanie, rebríkmi do vody a všetko zadarmo. Merali sme kačičkou teplotu vody, more malo 23°C, bazén spojený s morom 24,3°C, bazén za chodníkom 25,3°C. Najvyššia nameraná teplota 25,7°C. Pekne sme sa vyčľapkali. Po kúpaní sme sa ešte zastavili v supermarkete Continente na väčší nákup na večeru a na ďalšiu cestu. Večer sme mali návšteva nejakého Martina, ktorý sa nám ráno prihovoril pri lodi a ktorý čakal, kým príde jeho loď Európa, na ktorej si zaplatil plavbu do Európy. Posedeli sme si pri červenom vínku a výbornej večeri dlho do noci.
1.8.2025 (piatok)
Po raňajkách sa Ľubo so Zuzkou vybrali autom do Caldera de Faial, Vlado išiel niečo technické nakupovať a my s Ivanom sme dokreslili na maľbe Civetty roky, kedy sa tam loď objavila, vrátane tohto roku 2025. Ľudia si nás so záujmom obzerali, čo to tam kreslíme. Na tom istom mieste sa zišla skupina ľudí na čele s majorom celého ostrova, Carlosom Manuelom Ferreirom. Podľa programu Dní námorníctva, ktoré oslavujú každý rok od 1. augusta do 10. augusta, mali začať rozdávať námorníkom v maríne kvetiny – hortenzie a taštičku s produktami ostrova Faial, syrom a medom. A keďže sme boli od nich 10 metrov, boli sme prví obdarení. Mali sme zababrané ruky od farby, tak nám len dali darčeky a išli ďalej. Dokončili sme veľdielo a vracali sme sa na loď. A hneď vedľa vedľajšej lode rozdávali darčeky kapitánom lodí. Hneď sme to využili a spravili sme si fotografiu s pánom Ferreirom. Upozornili sme na to aj Mikea z lode priviazanej k našej a ten nám potom ďakoval, že sme ho zobudili. Tiež sa pofotil a dostal darčeky. Potom sme sa s Ivanom vybrali na návštevu fabriky na spracovanie veľrýb, z ktorej je dnes múzeum veľrybárstva. Veľmi zaujímavé expozície a krátky film z lovu. Začína tým, že strážcovia zbadajú veľrybu, zatelefonujú do dediny, vystrelia signálnu raketu a všetci muži na ostrove nechajú všetko tak a utekajú do prístavu, naskakujú do člnov a vyrážajú na more. Pekné scény, ako pustia motyky, kladivá, nechajú zvieratá hladné a utekajú. Ženy len čumia. Deti sa tiež na všetko vykašlú, utekajú zo školy do prístavu pozerať sa. Samotný lov a spracovanie veľrýb je už drsná realita, ale je to história. Po love mali na dlhú dobu všetkého dostatok. Po múzeu sme sa vybrali na menší kopec nad Hortou, Monte Queimado, ktorý sa týči nad plážou. Má výšku iba 81 metrov nad morom, ale výstupová cesta je po schodíkoch z dreva a je dosť strmá, ale krátka. Za necelú polhodinku stojíme na vrchole a kocháme sa prenádhernými výhľadmi na Hortu z oboch strán. Stojí to za to. Schádzame menej strmou časťou smerom k prístavu, výhľady stále krásne a zatáčame k pláži, kde sme strávili hodinku kúpaním sa a slnením. Voda bola pomerne teplá, namerali sme 24,9 °C, pri brehu dokonca 27,2 °C. V tej teplejšej sme si aj poležali. Vrátili sme sa na loď s tým, že ešte pôjdeme do mestského múzea, ale boli 4 hodiny a múzeum zatvárali o piatej. A ešte k tomu cesta trvá 20 minút. Škoda, nabudúce. Na večeru sme si spravili pravé, nefalšované bryndzové halušky. A už sme sa len pripravovali na zajtrajší odchod na iný ostrov.
2.8.2025 (sobota)
Odchod sa nekonal, zase zmena. Dali sme Lubovej batožine ešte šancu, ale hlavne by nás čakal protivietor do 15 uzlov a vlny a v nedeľu má byť bezvetrie. Tak, čo spravíme s dnešným dňom? S Ivanom sme išli do toho mestského múzea so štyrmi veľmi zaujímavými výstavami: jedna rozpráva o histórii ostrova, ďalšia o podmorských kábloch, ďalšia o prvom leteckom prelete severného Atlantiku a nakoniec fantastická výstava zbierky diel Euclidesa Silveiru da Rosu vyrobených z jadier figovníkov. Vstupné 1 €. Cestou naspäť sme riešili Lubove stratené lieky v lekárni. Nechceli nič, ani preukaz poistenca, ani recept, ani doklad o stratenej batožine, len účinnú látku v liekoch. Nákup 15 €. Ešte Lubovi plavecké okuliare a vybrali sme sa na pláž. Plávanie, kúpanie, opaľovanie. Zabookovali sme si na večer miesta v reštaurácii Genuíno Restaurante, kde sme boli pred piatimi dňami a kde sa nám veľmi páčilo. Návrat na loď a príprava na ranné odplávanie.