Vodné športy

Oddych a poznávanie New Yorku a New Jersey

31.5.2025 (sobota)

Po našom dramatickom zážitku sme sa v silnejšom vlnobití začali presúvať do maríny Hudson point marina v New Jersey. Čakali nás ešte tri hodiny plavby. Po hodinke sme prešli popod Verrazzano - Narrow Bridge a zamierili sme k soche Slobody. Trošku sme sa pre ňou pofotili so silenými úsmevmi. Boli sme dosť unavení, veď sme od pol tretej nespali.

Peťo PREPIAK mal takú silnú morskú chorobu, že odmietal nastúpiť na loď a že nás bude čakať v maríne. Neboli sme prihlásení, tak musel znova na loď. Ľahol si spať a prespal celú cestu. Prišli sme do maríny, pristáli sme a chalani sa ihneď pobalili a vypadli z lode. Peťo zavolal svojej manželke, nech pre nich príde, budú všetci spať u neho v Greenwichi. Prišiel k nám šéf maríny a hneď nás prekvapil otázkou, či poznáme Luciu ŠIPOŠOVÚ? Jasné, poznáme, aj keď nie osobne. Neskôr si Pali spomenul, že boli spolu v roku 2005 na nejakej regate. Vtedy si akurát spomenul, že bol na regate s nejakou herečkou. Lucia je šéfova veľmi dobrá kamarátka, a preto má Slovákov veľmi rád. Len to, že sme Slováci, mohli sme zakotviť v súkromnej maríne, kde neposkytujú služby iným jachtárom. Ďakujeme všetkým Slovákom, ktorí robia dobré meno v zahraničí. Hneď začneme Rennému opisovať naše privítanie. Nestačil sa čudovať. Hneď nám začal dávať rady, kde sú aké obchody, kde sú dobré reštaurácie. Spýtal sa nás, či sme už oficiálne prihlásení do USA? My, že nie a musíme sa zorientovať. Zdvihol telefón a vybavil nám prihlásenie do 21:00 na termináli pre nákladné lode, aj keď nie sme nákladná. Na otázku, ako si zoženieme taxík, odpovedal, načo taxík, tu si zoberte moje auto, zajtra si ho zoberiem späť. Tak sme nasadli do BMW X5, on si vybral z auta elektrickú kolobežku a odfrčal domov. Neuveriteľná ochota. Po príjazde na terminál je všetko zavreté, ale po jednom telefonáte sa otvoria dvere, vchádzame do ľudoprázdnej budovy, sympatický úradník v uniforme zapne počítač, po chvíľke nájde kolónku "pleasure boat" a za ďalších pár minút máme všetci oskenované pasy, odobraté odtlačky a spravené foto dúhovky. Na jedného to trvalo od troch do päť minút a sme legálne na území USA. Ešte musíme sem raz prísť prihlásiť aj loď, ale na to máme dostatok času. Musím dopredu povedať, že od odchodu zo základne USCG sme stretávali iba veľmi priateľských ochotných a láskavých ľudí. Keď sa nám niekto cudzí prihovoril, vždy sa spýtal, ako nám môže pomôcť, odkiaľ sme a tak podobne. Vždy to bolo veľmi milé. Američania sú veľmi priateľskí k cudzincom. Ako píše Pali, 3x vďaka všetkým "normálnym" ľuďom (aj úradníkom) kdekoľvek na svete. Presunuli sme sa na loď, chalani odišli k Peťovi a zostali sme na lodi iba Vlado a ja. Ale nie nadlho, lebo na druhý deň mali prísť Jack a Audrey DARWILLOVCI aj s vnukom Andrewom. Išli sme ešte na večeru do päť minút chôdze vzdialenej reštaurácie, špecializovanej na kuracie nugetky. Pripojili sme sa na ich wifi a povybavovali všetko potrebné. Po návrate sme unavení zaspali do minúty a spali veľmi dlho. Ešte k počasiu, bola zima, dokonca aj pre mňa na vetrovku. Takúto zimu tu už majú tri týždne.

GPS poloha maríny, (40°42'41.3"N 74°02'29.9"W), https://maps.app.goo.gl/3B6vVgJYrfw8ED8e7

1.6.2025 (nedeľa)

Doobeda sme išli niečo nakúpiť na raňajky a na večere. Nikam sme nemohli ísť, lebo Darwillovci mali prísť okolo druhej poobede. Tak sa aj stalo. Prišli po dvoch dňoch jazdy z Kentucky a hneď nás zobrali autom do Mannhattanu do svetoznámej reštaurácie Gallagher Steakhouse na 52.ulici. Pri vchode sme videli tony steakov, ktoré sa sušili aby boli pripravené na servírovanie. Reštaurácia bola beznádejne preplnená, ale usadili nás k takej polici pri presklenej stene, niečo ako k baru, ale namiesto baru bolo sklo. Výborne sme sa najedli, porozprávali a dali si výborné pivá. Vlado sa s Darwillovcami zoznámil tak, že jeho dcéra Janka bola na študijnom pobyte Erasmus v štáte Kentucky (mesto si nepamätám) a bývala priamo u Jacka a Audrey. Stretli sa potom v Európe a Vlado im ponúkol plavbu na jeho lodi. Jack s ním preplával aj Atlantik. My so ženou sme sa s nimi zoznámili pri ich pobyte u Vlada v Bratislave. Veľmi príjemní ľudia sú to. Večer už nebol na nič čas, zaviezli nás na loď a išli ešte na jednu noc do hotela, kde si vybavili ubytovanie na jednu noc. Zima vonku pokračovala, zase to bolo na vetrovku. Po ich odchode sme už iba písali články, boli sme sa umyť a išli sme spať.

2.6.2025 (pondelok)

Na pondelok sme mali v pláne navštíviť Central park s Darwillovcami. Aj sme sa stretli pred tým parkom, ale všetci boli nejako hladní, nestačilo by jedlo z fasfoodu. Audrey našla nejakú reštauráciu Bistango, ku ktorej sme dosť dlho šliapali. Mohlo to byť do tých dvoch kilometrov. Tu sme sa síce veľmi dobre najedli, ale trvalo to tak dlho, že sme už Central park nestihli, lebo sme museli ísť prihlásiť loď na plavbu v USA. Takže sme potom po prihlásení zvyšok dňa strávili na lodi. Mierne zabitý deň. Ale aj to treba, budeme tu ešte dosť dlho. Počasie bolo stále chladné a zamračené.

3.6.2025 (utorok)

Konečne nadišiel deň, keď som mohol navštíviť svetoznámy Central park. Po dlhých dňoch bolo jasno a teplo. Konečne! Prepravili sme sa ferrynou a metrom k jednému z vchodov, presnejšie k južnému. Prechádzka parkom bola veľmi príjemná, videli sme veľa známych miest, námatkou vymenujem: Strawberry fields, miesto, kde zabili Johna Lennona a vystupujú tu rôzni pouliční umelci, Bow bridge, známy z rôznych filmov, napríklad Highlander, ďalší most, pri ktorom stretol malý Kevin z filmu Kevin sám doma pani s holubmi. A iné miesta pre oddych, šport, behá tu veľmi veľa ľudí, rôzne pekné prírodné zákutia. Skrátka, je tu čo vidieť a deň si treba na to rezervovať určite. Poobede sme už boli celkom unavení a uchodení, tak sme zašli znova na obed v Gallaghers Steakhouse, na 52. ulici. Prvýkrát nám večeru zaplatili Darwillovci a Vlado si zle pamätal, že steak stál asi 40 $. Sadli sme si a pri objednávaní sme si všimli, že ten steak stojí závratných 68 $. Už sme necúvli a dali sme si ho. Ako vždy v tejto reštaurácii, bol vynikajúci. Po obedovečeri už iba metrom k WTC, kde sme si pozreli a nafotili Ground Zero. A ferry na loď. Na loď prišli aj Darwillovci s vnukom. Večer sme si príjemne posedeli a pokecali s vínkom v rukách. Pre mňa je to aj vynikajúca príležitosť potrénovať si angličtinu. Audrey pre nás vymyslela na zajtra muzikál na Broadway. Keď videla ceny, vybavila mobilom aj druhý. Ceny nám nepovedala, takže neviem, či to bola nejaká akcia.

4.6.2025 (streda)

Deň muzikálov začal najprv nákupom nejakých potrebných súčiastok na loď vo West marina obchode. Potom sme sa autom presúvali na Broadway, bola menšia zápcha, trošku som sa obával, či to stihneme. Stihli sme to pomerne tesne, ale v pohode. Prvým muzikálom bol Hadestown, čo u nás poznáme pod názvom Orfeus z podsvetia. Tak, čo som videl, to presiahlo všetky moje očakávania. Úžasný príbeh, skvelé herecké výkony a šokujúce spevácke výkony. Ten, čo spieval Hádesa, mal rozsah od najnižšieho basu po najvyšší barytón. Možno by aj tenor dal. Ale tak, ako spievala černoška Hádesovu manželku, Persefonu, tak to nás dostalo. S otvorenými ústami sme len čumeli. Počul som spievať operné a operetné speváčky, ale táto bola z iného sveta. Rozsah aspoň 5 oktáv (možno preháňam) a silný čistý hlas. Opísať sa to tu nedá, to treba počuť. Mali dlhý potlesk, standing ovation. Po skončení sme skočili na obedovečeru do Rock kafé. Mali tu vystavené rôzne artefakty, napríklad gitaru Paula MC Cartneyho, Jimiho Hendixa a podobne. Ďalším z muzikálov bol Boop! (názov aj s tým výkričníkom). Ten Boop! bol nejaký starý kreslený film, alebo seriál. Na pochopenie deja sme museli poznať tú rozprávku, ako aj reálie spred druhej svetovej vojny v USA. Čiže som prd rozumel. Dej spočíval v tom, že hlavná hrdinka si sadla na kreslo, ktoré ju prenieslo do súčasnosti a v nej spravila kariéru. Viac netreba. Vynikajúce spevy. Ja som pozeral tak, že rozumiem, zase rozumiem, potom tri slová nerozumiem a diváci sa váľajú od smiechu. A to sa opakovalo hádam dvadsaťkrát. Jeden jediný krát som porozumel a smial som sa spolu s ostatnými. Ale aj tak ten zážitok stál za to. Už za tmy sme sa presunuli autom na loď. Nádherne strávený deň a aj počasie bolo slnečné a teplé.

5.6.2025 (štvrtok)

Zase pekný, slnečný deň, aj keď občas pod mrakom. Ideme navštíviť Ellis Island, kde pristávali emigranti z Európy a prvýkrát sa vylodili v Amerike. Navštívili sme múzeum emigrácie. Zanechalo to vo mne naozaj silné pocity. Vžil som sa do kože ľudí, ktorí sa prvýkrát stretli s niečím nečakaným. Bolo tam veľa výpovedí z prvých zážitkov v USA. Emigranti z Rakúska-Uhorska, Ruska a podobných štátov boli najviac šokovaní z toho, že policajti ich nebili, namiesto toho boli milí a ponúkali im jedlo. To bol pre nich šok. Keď išli na vstupnú prehliadku, tak ich asi do 2 percent posielali domov. Jeden emigrant z Ruska povedal, že keby ho poslali domov, tak vyskočí z lode. A nebol jediný. Jeden emigrant hovoril, že išiel do USA preto, lebo počul, že chodníky sú dláždené zlatom. Po príchode zistil, že vôbec nie sú zlaté, dokonca ani nie sú dláždené a že on je ten, čo ich bude dláždiť. Napriek tomu povedal, že je tu stokrát lepšie ako doma a to mal mesačnú (týždennú?) mzdu jeden dolár! Pozeral som si výplaty robotníkov a, zaujímavé, že najviac zarábali murári, až 6-7 $. Toto múzeum by mali navštíviť všetci politici typu Smer, SNS, Hlas, Republika a im podobní. Videli by, ako trpeli tí, ktorí sa rozhodli opustiť svoju vlasť, svoju domovinu. Každému odporúčam návštevu tohto múzea, aj kvôli plavbe loďou a následným výletom na vedľajší ostrov Sochy Slobody. To nebolo až také zaujímavé, omnoho lepšie fotografie a výhľady sme mali z našej lode. Po návrate z výletu sme sa išli navečerať do nemeckej reštaurácie Beer Garden. Mali síce veľký výber nemeckých pív, a dobrých, ale s nemeckou reštauráciou to nemalo nič spoločné. Samé americké jedlá typu burgery a hranolky.

6.6.2025 (piatok)

Už sme boli dosť unavení a uchodení z prehliadok, tak sme dali trošku voľna. Ráno sme sa rozlúčili s Darwillovcami. Pôvodne chceli vyraziť skoro ráno, ale nám bolo dopredu jasné, že to do desiatej nebude. A tak aj bolo. Vydali sa na dvojdennú cestu Kentucky. Bolo nám s nimi veľmi dobre a príjemne. Mňa prekvapil ich vnuk Andrew, chce sa stať operným spevákom. Má 14 rokov a tiež bol prvýkrát v New Yorku. Momentálne nemôže trénovať spev, lebo veľmi milo mutuje. Ale to prejde. Jack, a možno aj Audrey, sa pripoja k posádke pri plavbe zo Svätej Lucie do panamského prieplavu. Ďakujeme za návštevu a ja osobitne za tie muzikály ďakujem Audrey. Po ich odchode sme išli kúpiť nejaké nástroje a cestou späť nejaké potraviny. Stále bolo teplo a slnečno, a keď pod mrakom, zastihol nás okraj búrky, ale iba pár kvapiek. Potom sme už iba obaja pracovali na stránkach a Vlado aj na videách na Youtube.

7.6.2025 (sobota)

Keďže je prvý deň víkendu a mesto bude na sto percent preplnené, rozhodli sme sa pozrieť a pešo si prejsť Brooklyn Bridge. Po prechode ferrynou sme prešli cez Wall street a dosť dlho sme šliapali k mostu. Predierajúc sa cez dav ľudí sme ho prešli na druhú stranu, tu sme sa nevedeli rozhodnúť, čo ďalej, lebo tu nič nebolo a ďalej to bolo dosť ďaleko. Tak teda späť pešo. Mali sme akurát pekné výhľady, inak nič moc. Iba sme nasávali atmosféru New Yorku. Už sme nemali nič na pláne, tak sme prešli trajektom naspäť a po vystúpení z neho sme dobre zmokli. Ešte sme sa zastavili v obchode na nákup nejakých drobností na jedenie. Po nákupe dážď poriadne zosilnel a cestou na loď sme zmokli do nitky. Musel som si vyzuť sandále, lebo som v nich plával. Po ceste tiekli malé potôčiky vody. Takto silno som zmokol v živote hádam tak päťkrát. Preobliekli sme sa do suchého, všetko vyžmýkali a dali sušiť. Už sme len čakali na posilnenie posádky. Večer okolo deviatej prišiel nový člen posádky, Michal MAŤUGA, Vlado mu išiel trochu naproti. Na lodi sme sa privítali, zoznámili a unavení sme si ľahli spať.

8.6.2025 (nedeľa)

Keďže je stále víkend, rozhodli sme sa pre parko-hospodársky deň. Vyplnili sme ho opravami lode: zanitovanie rollrefu na vrchole sťažňa, výmena oleja v motore, výmena predfiltra, kontrola oleja v prevodovke a ešte niečo drobné. Museli sme ešte skočiť do obchodu The Home Depot a kúpiť olej do prevodovky. Nemali. Cestou naspäť zase nakúpiť potraviny. Veľa žerieme v tej Amerike. Po návrate nás to nejako bralo, tak sme si polhodinku pospali. Po zobudení Vlada len tak napadlo, že ide skontrolovať pripevnenie kotvy. Chcel odskúšať aj navíjanie a spúšťanie. Šťuk vypínačom a ticho. Skúšali sme to viackrát a nič. Merali sme napätie, ide do motora kotevného vrátku. Skonštatovali sme, že nateraz je motor dead. Vymontovať ho a rozobrať je mimo naše možnosti nateraz. Vlado vytiahol náhradnú kotvu s osemmetrovou reťazou a 45 metrami kotevného lana. Vymenili sme starú kotvu za novú, odskúšali, zbalili a štyri hodiny práce bolo za nami. Pivo nám dobre padlo. Potom sme sa venovali už každý sám sebe. Písanie článkov, pozeranie videí, čítanie správ. Na večeru sme si spravili steaky s opečenou zeleninou.

9.6.2025 (pondelok)

Dnes sme si dali nabitý program, návštevu múzea. Nakoniec to boli dve múzeá, lebo Vlado to trošku poplietol. Ako prvé sme navštívili Metropolitan Museum of Art. Vlado bol presvedčený, že je to aj prírodovedné múzeum. Tak sme si pozreli aj nejakú tú históriu umenia. Bolo aj to zaujímavé, ale nie je to moja šálka kávy. Trošku sme zrýchlili tempo prehliadky a presunuli sme sa do „správneho“ múzea American Museum of Natural History, čiže prírodovedné múzeum, ako bol náš pôvodný úmysel. To už bola iná káva. Kostry dinosaurov, tretí najväčší železný meteorit na svete s váhou 34 ton, história ľudstva, história národov celého sveta. No, bolo toho dosť, a preto sme tam aj strávili veľa času. Na prehliadku tohto múzea si radšej rezervujte dva dni, stojí to za to. Veľmi veľa som fotil, dosť rýchlo ich zverejním. Píšem to v Halifaxe v Kanade a dáta sú tu nie moc lacné, tak to dám na stránku na Azoroch, kde sú dáta ako doma. Pripravujem si to. Medzitým nám telefonujú noví členovia posádky, že už prileteli a kde sa máme stretnúť? Dohodli sme sa na Central station. Onedlho prišli a pozoznamovali sme sa so Zuzkou KARASOVOU a Braňom ZEMANOVIČOM. Obaja sú z Trenčína, obaja právnici, sediaci vo vedľajších kanceláriách. Zuzka je notárka a Braňo advokát. V miestnom ukrajinskom bufete Veselka sme si dali jedlo na stojáka. Veľmi nás boleli nohy, mali sme toho za deň akurát tak dosť. Ale vydržali sme to. Cesta na loď bola, ako inak, trajektom. Večer ubytovanie, rozdelenie po kajutách a rozbaľovanie. Už iba prípitok vínom a spať.

10.6.2025 (utorok)

Napodiv po tom časovom posune, všetci skoro ráno vstali. Mišo si dal v daždi bicykel. Mišo, Braňo a Zuzka sa vybrali na Ellis Island a Sochu Slobody. Vlado išiel s nimi trajektom a tam dal vyprať oblečenie. Medzitým som sa pokúšal pripevniť odtrhnutú lištu na posteľ, vŕtanie bolo hrozné, dva vrtáky som zlomil. Spolu s Vladom sme spravili nákup potravín v novoobjavenom obchode. A zvyšok už neviem. Asi veget.

11.6.2025 (streda)

Kto bol v New Yorku, nemal by vynechať Intrepid. V preklade to slovo znamená neohrozený. Ide o vyradenú lietadlovú loď, na palube ktorej bola pekná zbierka vojenských lietadiel. V areáli ešte bola ponorka a nadzvukové dopravné lietadlo Concorde. Na Concorde sme si museli kúpiť zvláštny vstup, ponorka bola v cene. Pobehali sme celú loď, od podpalubia, cez strednú časť, palubu až po veliteľský mostík. Bol to úžasný zážitok môcť si popozerať také miesta. Nejako sme sa navzájom postrácali ešte v podpalubí, tak som išiel do ponorky sám. Pri vchode je diera, cez ktorú musí každý návštevník prejsť bez cudzej pomoci, inak ho do ponorky nevpustia. Otvor bol dosť malý, ale dal som to bez problémov. Vnútro bolo úžasné, stiesnené, všetko bolo precízne spočítané, aby sa to tam zmestilo. Boli riadne natlačení. Tých prelezov tam bolo asi šesť, presne ako veľkosť testovacej diery. Pustili sme sa do reči s chlapíkom, čo na tej lodi za mladi slúžil. Zaujímavé veci nám hovoril. Bolo to nebezpečné, ale ako 24-ročný to tak nevidel a bolo to pre neho dobrodružstvo. Nafotil som cez 50 fotografií. Potom som si išiel pozrieť veliteľský mostík, kde sme sa náhodou celá naša päťka znova stretli. Prehliadka Concordu nám začínala o jednej poobede, tak sme sa v bufete napojili a išli na prehliadku. Na moje prekvapenie to lietadlo nebolo tak malé, ako sa o ňom hovorilo, ale celkom slušná obluda. Posadili sme sa všetci do prvej triedy a vypočuli sme si celú históriu od vzniku až po tragickú nehodu. Po prednáške sme si Concorde popozerali celý znútra. Môžem si povedať, že som jeden z mála, čo v Concorde aspoň sedel, aj keď neletel. Ale tí, čo leteli, zase nevideli pilotnú kabínu. Opäť pekný zážitok. Spolu sme si boli pozrieť znova ponorku, už som nefotil, ale užíval som si to a počúval. Mišo je typ človeka, stvoreného pre múzeá, tak zostal v Intrepide až do záverečnej a ako hovoril, prosili ho a vyháňali, že aj oni chcú ísť domov. My sme sa medzitým boli najesť zase v Gallagheri, už tretíkrát sme tam boli. Ešte prechádzka cez Central park a už na loď, lebo na druhý deň odchádzame ďalej.

Fotografie.