Vodné športy

Na mori je postrachom morská choroba. Hovorí sa, že 5 % ľudí ju nemá skoro nikdy, 90 % ju občas dostane, ale po pár dňoch si zvykne a potom je tu skupina 5 % ľudí, ku ktorej patrím aj ja, ktorá ju má vždy. Pýtate sa, prečo sa teda vôbec venujem jachtingu? V Chorvátsku ju skoro nemávam, lebo cez deň som vonku, kormidlujem a na noc sa niekde zastavíme v kľudnej zátoke. Ale občas som ju chytil aj v Chorvátsku, ale nebolo to nič hrozné, 5 minút vracania a už som sa zúčastňoval nejakého denného chodu.

Takže je tu nádej, že to hádam zvládnem. Keď som sa v roku 2013 zúčastnil preplavby Atlantického oceánu, tak tá plavba mi ukázala, ako som na to s morskou chorobou. Zle. Z Gibraltáru na Kanárske ostrovy mi bolo zle, väčšinu času som prespal, ale nočné služby na palube som zvládal celkom v pohode. Akurát mi nechutilo jesť a pekne som schudol. A plavba z Kanárskych ostrovov na Martinik už bola lepšia, aj keď som stále radšej spal. Hovorí sa, že proti morskej chorobe sa treba správať nasledovne: kormidlovať, pozerať sa do diaľky alebo spať v smere plavby. V Chorvátsku kormidlujem, to pomáha naozaj. Ale na Atlantiku sme mali veterného autopilota a nikto nekormidloval. Pozerať sa na horizont vydržíte 5 minút a dosť. Nedá sa čumieť do diaľky. Používal som Kinedril, ale to som iba jedol ako cukríky. Účinok absolútne žiadny. Ten spánok v smere plavby je najlepší, ale prespať celú plavbu sa tiež nedá. Po návrate som googlil a našiel, že najúčinnejší liek na morskú chorobu je Scopolamin v podobe náplastí za ucho. Dajú sa kúpiť v EÚ iba v Taliansku bez receptu. Dal som si ich kúpiť a na plavbe Atlantikom späť v roku 2015 som si ich zalepil za ucho podľa návodu. Výsledok? Bolo mi zle, ako vždy, ale chcelo sa mi ešte viac spať. A to je údajne najsilnejší liek, ktorý zaberie každému. Asi nie som každý. Ešte som na plavbe zo Škótska na Island vyskúšal anglický liek Kwells (ešte vyrábajú v Anglicku liek Stugeron, ten som ale neskúšal), trošku mi pomáhal, ale tiež nič moc. Pozorovaním seba som zistil, že s tým viem žiť, kým som v kokpite a robím niečo, kde sa nepozerám do zeme. Ísť dole variť alebo umývať riady je nemožné. Na internete sú rôzne rady, že máme byť jemne najedení, nepiť alkohol a tak podobne. U mňa sú tieto príznaky morskej choroby, najprv sa mi chce spať, ešte žiadne žalúdočné problémy, dokonca aj zjesť viem niečo. Potom je to nechuť k jedlu, stále bez žalúdočných problémov. Potom sa spotím v sekunde a už sa idem porozprávať s Neptúnom alebo Poseidonom podľa toho v akých vodách sa plavíme. Väčšinou zo mňa nič nevyjde, lebo tá predchádzajúca fáza, nechutenstvo, trvala tak dlho, že potrava už bola za žalúdkom. A potom sa to upokojí a môžem buď spať alebo mať službu na palube. K tomu jedlu, na plavbe z Constance do Grécka som zistil, že mi celkom pomáha zjesť chlieb s maslom. Neviem prečo, ale mám teóriu, že chlieb vsiakne žalúdočné šťavy a maslo pekne obalí výstelku žalúdka. Jupí, aspoň niečo pomáha. A je to výrazne závislé od smeru vĺn, zozadu mi nebolo zle, ale bočné boli na chorobu ako stvorené. Na poslednej plavbe v Grécku 2024 mi choroba časom jemne ustupovala, vidím to nádejne. Keď si po búrlivej plavbe deň dva oddýchnem, ďalšia plavba je miernejšia. Hádam to na plavbe okolo sveta aj vyliečim. Vlado sa ma vždy pýta, na akom stupni od nula do desať sa cítim? Pre neho je desať pohoda a nula smrť. Väčšinou som na stupni sedem a keď je zle, tak na päťke alebo štvorke. Čiže stupnica pohody. Ja som si vymyslel stupnicu opačne, čiže nepohody. Asi takto:

0 – absolútna pohoda, viem aj variť, umývať hrnce, robiť na PC v podpalubí a podobne. Zatiaľ výhradne v prístavoch a aj na Dunaji, či iných riekach

1 – ako 0, ale chce sa mi spať

2 – chce sa mi spať a cítim, že to nebude dobre

3 – nechcem nič jesť, resp. veľmi málo

4 – môžem byť iba vonku v kokpite, dole môžem ísť iba si niečo zobrať a hneď von, žalúdok je ešte ticho

5 – už nemôžem ísť do podpalubia, viacej sliním, ale službu ešte zvládam

6 – silno sa spotím a už idem vracať, po vracaní sa to upokojí do stupňa 5

7 – vraciam často, ale nič zo mňa už nejde, službu zvládam s vypätím síl, zažil som to iba raz

8 – sem som sa ešte nedostal, ale podľa mňa by to mohlo byť stále vracanie bez síl niečo robiť

9 – katastrofa, chcem zomrieť

10 – smrť alebo strach, že nezomriem

Väčšinou som najviac na stupni 4 až 5, veľkú časť plavby na stupni 4. Tie stupne 8 až desať som, našťastie, ešte nezažil, vymyslel som si ich na základe pozorovania iných členov posádky. Poznám ľudí, čo zažili stupeň 8, možno aj 9, ale nemali síl to povedať. Videl som to na vlastné oči. Lenže na druhý deň alebo o dva dni už boli úplne v poriadku. Šťastní ľudia, to je tých 90 %. Vlado patrí do tých 5 %, ktorí morskú chorobu nedostanú buď nikdy, alebo raz, dvakrát za život. Vlado hovoril, že párkrát to už cítil. Na Faerských ostrovoch som stretol jedného Čecha, prezývali ho Hombré, a ten nemal morskú chorobu nikdy. V najväčších vlnách vie byť v motorovom priestore, v tom smrade, opravovať niečo so sklopenou hlavou a všetko v pohode. Asi takých nie je veľa. Ešte dodám, že smrady, ako výpary nafty, benzínu a hlavne pokazené potraviny zvyšujú stupeň choroby okamžite o také dva tri stupne.